Hoci kniha od Milici Majerikovej- Molitoris už rozhodne nepatrí medzi „horúce“ novinky na slovenskom knižnom trhu je natoľko zaujímavá jej téma, že sme sa ju vám rozhodli bližšie predstaviť.

          Spolok Slovákov v Poľsku sa môže dlhodobo pochváliť značnou publikačnou činnosťou. Na tému poľského záboru alebo ak chcete okupácie severného Spiša a Oravy vydali už niekoľko publikácií no Vojna po vojne je zatiaľ najkomplexnejšia.

          Je všeobecne známe, že 1. ČSR svoje územné spory s Poľskom od počiatkov riešila akousi pragmatickou výmenou oblastí severného Slovenska za držbu veľkej časti Tešínska ktoré bolo pre Masarykove Česko-Slovensko strategicky dôležitým územím.

          V tomto trende predvojnovej demokratickej republiky úspešne pokračoval aj kontroverzný staro nový prezident obnovenej ČSR Eduard Beneš. Ten sa nerozpakoval nasledovať príkladu prezidenta Masaryka a v rámci pragmatickej politiky už 5. mája 1945 rozhodol na zasadaní vlády v Košiciach o odstúpení severnej Oravy a Spiša Poľsku. Rozhodol o vzdaní sa oblastí ktoré boli historicky čisto slovenské a ktoré v roku 1939 1.SR znovu získala často po dvadsaťročnej poľskej okupácii.

         Kniha popisuje zložité diplomaticke jednania medzi povojnovým Česko-Slovenskom a Poľskom, ktoré v pozadí aktívne dirigoval víťazný Stalinov Sovietsky zväz. Nezaoberá sa len veľkou politikou ale popisuje aj každodenný život Slovákov v rokoch 1945-1947 na tomto území. Život sprevádzaný najprv prechodom frontu počas ktorého ľahli popolom často takmer celé dediny. Zatiaľ čo sa začiatkom mája 1945 vo väčšine Európy prestalo bojovať na tomto území stále strpčovali život civilistom predovšetkým poľské polovojenské oddiely. Medzi bandami ako Blyskawica,Bunt, Przyjaciel sa najviac „preslávil“ oddiel pod velením Józefa Kuraša nazývaného Ogiéň, ktorý má okrem iného na svedomí aj sedem zavraždených Slovákov. V knihe sa však dočítame, že miestny Slováci sa zďaleka nechovali ako ovce idúce na porážku ale vedeli sa aj aktívne brániť ako napr pri incidente počas júla 1945 v Podvlku. Slováci boli plánovane perzekvovaný nakoľko oficiálna poľská politika už po 1. svetovej vojne razila teóriu, že na danom území žiadny Slováci nie sú a boli považovaný za poľských Goralov. Bolo kompletne rušené slovenské školstvo a vyháňaní národne uvedomelí kňazi, učitelia a predstavitelia slovenskej samosprávy.

         Do roku 1947 utieklo z týchto oblastí niekoľko tisíc Slovákov o ktorých sa staral predovšetkým Komitét utečencov. Politický boj za prinavrátenie stratených území si na svoje plecia vzal Oslobodzovací výbor Spiša a Oravy. Žiaľ v povojnových rokoch kedy sa v ČSR upevnil vplyv Stalinovho ZSSR boj o prinavrátenie území nemal šancu na výhru. Komunisti nestrpeli aby niečo narúšalo dobré vzťahy medzi bratskými národmi a preto sa problém Oravy a Spiša zamietol pod koberec.

          Takmer sedemdesiat rokov od týchto udalostí je už Slovákov v Poľsku skutočne minimum avšak potomkov utečencov z Oravy a Spiša je na Slovensku stále mnoho a to predovšetkým na juhozápade našej vlasti kde sa usídlili na vyprázdnených majeroch, dedinách atď.

Problematika hornej Oravy a Spiša je dnes u nás takmer zabudnutá, preto vrelo odporúčame prečítať si túto knihu.

Mea Patria