Po štyroch rokoch sa na nás znova rúti kočovný cirkus zvaný voľby a v ňom galérka rozličných karieristov, exotov a iných zlodejov. Milión ľudí je stále nerozhodnutých koho bude voliť a v podstate rezignovali na správu vecí verejných. Elity už dávno presvedčili občanov, že iný systém ako
ten “najlepší z najhorších,” čiže stranícka demokracia, ani neexistuje. Ak by niekto tvrdil opak, trestné zákonodarstvo si s ním už poradí.
Myšlienka, že demokracia založená na zastupovaní politickými stranami v kombinácii s kapitalizmom je prežitok, nie je nijako nová, ani revolučná. Ak sa štáty udržiavajú tými princípmi, na základe ktorých vznikli, tak potom nemožno považovať tento systém pre väčšinu európskych štátov za autentický. Jeho pôvod je totiž v anglosaskom protestantskom prostredí. To si uvedomoval už pred dvesto rokmi španielsky šľachtic a politik Donoso Cortéz.
Navrhoval pre katolícke krajiny model overený storočiami a modifikovaný na jeho dobu, pričom vzorom mu tu boli cechy stredovekej christianitas. Namiesto politických strán predpokladá odlišnú formu reprezentácie záujmov, založenej na spolupráci jednotlivých spoločenských skupín, čiže organizáciu štátu na profesnom princípe.
Hierarchicky usporiadané organizácie (korporácie) zastupujú záujmy svojich členov a zároveň sa podieľajú na správe štátu. Tak v podstate vznikla myšlienka stavovského štátu, alebo korporativizmu (lat. corpus – telo). Ako sme už spomenuli, od začiatku bol považovaný za katolícku odpoveď na protestantskú vládu strán. Preto medzi teoretické zdroje korporativizmu možno zaradiť pápežské encykliky Rerum novarum či Quadragesimo anno. Dokonca aj v Anglicku samotnom sa touto ideou zaoberali katolícky myslitelia Gilbert Keith Chesterton a najmä Hilaire Belloc, ktorý vo svojom diele Otrocký štát odporúča oproti “zotročujúcim” modelom ako sú kapitalizmus a komunizmus práve stavovské zriadenie. Za skutočne všestranného teoretika korporativizmu však možno oprávnene považovať až rakúskeho filozofa, ekonóma a sociológa Othmara Spanna.
Najvýznamnejšie miesto z jeho diel jednoznačne zaujíma spis Pravý štát (1921), zhrňujúci učenie spannizmu o štáte a štátnom zriadení. Dospel v ňom k záveru, že prvotná je spoločnosť ako celok a jedinec je len súčasťou nekonečného organického reťazca, ktorý nazývame národ. Každej oblasti života a každému človeku náleží konkrétne miesto, okruh úloh a zodpovednosť. Spoločnosť tak tvorí uzatvorený systém, do ktorého sú ľudia včlenení nie na základe triednej príslušnosti, ale podľa ich hospodárskej funkcie. Tým vzniká rozčlenenie celej spoločnosti na stavy (stav
roľnícky, stav slobodných povolaní a pod), ktoré sú hierarchicky usporiadané a na čele stojí stav štátny, tvorený elitou zvlášť pripravovanou na plnenie vedúcich úloh. Na vrcholku tejto pyramídy je starostlivo vybraný vodca. Systém predpokladá zapojenie širokých vrstiev populácie do zákonodarného procesu prostredníctvom profesných združení, ktoré nahradia politické strany. Jeho predpokladom je odborná zdatnosť zastupiteľov. Je teda nie poprením, ale naplnením demokracie. Je to štát riadený odborníkmi, nie profesionálnymi politikmi. Zároveň systém zaručuje, že vládnuť budú tí občania, ktorí svojou prácou a daňami prispievajú na chod štátu. Teda sa tu stráca volebné právo pre “sociálne odkázané” skupiny.
Demokratom a humanitárom všetkých farieb spôsobuje myšlienka stavovského štátu permanentne zatemnenie rozumu. Pre nich je tento model navždy zatratený ako východisková forma fašizmu. Áno, bol čiastočne implementovaný v Mussoliniho Taliansku a chvíľu sa ním opájali aj nacisti. Avšak ak sa dôkladne pozrieme na politickú mapu sveta, zistíme, že korporatívne je riadený Hong Kong, kde polovicu parlamentu
menuje vláda (do roku 1997 britská kráľovná) a druhú polovicu volia profesné a zamestnanecké organizácie. Korporatívny model sa neoficiálne uplatňuje aj v rámci čínskeho parlamentu v Pekingu. Stavovské tendencie pri riadení štátu sú prítomné aj v Južnej Kórei, Singapure a u iných ázijských tigrov.
Netreba sa však obzerať na iné kontinenty. Slobodný štát Bavorsko mal na princípe korporativizmu zriadenú hornú komoru Zemského snemu –
Senát. A rovnaký model funguje dodnes v Slovinsku. Štátna rada Slovinskej republiky je hornou parlamentnou komoru, v ktorej zasadá päť klubov. Prvý predstavuje zamestnávateľov, druhý zamestnancov, tretí klub zastupuje roľníkov, remeslá a slobodné povolania, štvrtý mimohospodárske činnosti a piaty obecné samosprávy. Rozprávať teda o korporativizme ako fašistickom politicko-ekonomickom modeli je to isté ako označiť za fašistické štáty Slovinsko alebo Čínu!
Slovensko patrí (ešte) stále ku katolíckej civilizácii. Protestantský model delegovania moci u nás fungovať preto nikdy nebude. Alternatíva však existuje. A to je naša nádej do budúcnosti.
Mgr. Miroslav Kuna