V Srbsku kontroverzný no napriek tomu populárny, odsudzovaný ale  aj vážený. Jednoducho osoba milovaná aj nenávidená. Budúci umelec, filozof, spisovateľ a aktivista Dragoš Kalajič sa narodil v Belehrade 22. februára 1943.

Vyrastal v rodine patriacej do strednej vrstvy. Napriek tomu, že vtedajšia Juhoslávia bola pod vládou komunizmu, tunajší režim v určitých oblastiach života nebol taký prísny ako v iných krajinách tzv. východného bloku. Aj vďaka tomu mladý Kalajič nastupuje po strednej škole na Akadémiu výtvarných umení v Ríme, kde v roku 1966 promuje s vyznamenaním.

Po návrate domov publikuje pre časopisy „Pogledi“ a „Delo“. V nich v spolupráci s Bozo Vukadinovičom spracúva sériu tém ako „mýtus a moderna“, „umenie, alchýmia“ či „India, tradície a modernita“ a iné zaujímavé no náročné témy.

V rokoch 1978-1979 pracuje aj pre belehradskú televíziu a vytvorí sériu televíznych esejí ako napr. „ planetárna kultúra“ či „Salvador Dalí“.

Do skutočnej pozornosti sa umelec a intelektuál Kalajič dostáva začiatkom 90. rokov, kedy sa Srbi ako národ dostávajú do nemilosrdného hľadáčika protagonistov Nového svetového poriadku na čele s predstaviteľmi superveľmoci akou boli a aj sú USA. Kalajič sa premieňa z ezoterického kozmopolitu na obhajcu národných práv a tradicionalistu.

Dobrovoľne sa vydáva na frontu v Bosne aby pomáhal brániť srbský národ a jeho územie. Kto by však chcel v Kalajičovi vidieť zarytého islamofóba bol by veľmi sklamaný. Práve naopak, o Islam sa živo zaujíma, dokonca sa ešte pred rozpadom Juhoslávie zúčastňuje tradičného dervišského rituálu. Krátko pôsobí aj ako senátor Republiky Srbskej.

Práve začiatkom 90. rokov sa formuje ako radikálny tradicionalista. Inšpiruje sa talianskym filozofom a tradicionalistom Juliusom Evolom, ktorého niektoré diela spoznal už počas študentských čias v Ríme a dokonca sa neskôr stali priateľmi ale aj francúzskym tradicionalistom René Guenónom. Vzťahy udržiava tiež s ruským filozofom geopolitiky a dnes známym hlásateľom neoeurazianizmu Alexandrom Duginom. Stal sa prvým reprezentantom Európskej novej pravice na území bývalej Juhoslávie.

Počas vojny v Bosne ale aj bombardovania Juhoslávie v roku 1999 sa Kalajič dostáva do ostrého sporu s miestnymi „NATOfilmi“ prezlečenými do odevu obhajcov západných, humanistických hodnôt.

Určité obdobie prostredníctvom svojich dobrých stykov s armádnymi či politickými činiteľmi sa snažil radiť prezidentovi Slobodanovi Miloševičovi na ceste v udržaní nezávislosti národa a štátu. Jeho rady však neboli brané do úvahy.

Dragoš Kalajič bol plodným spisovateľom. Medzi jeho knihy patrí: „Pevnosť- rehabilitácia štruktúry integrálneho človeka“ vydaná v roku 1971 a následne zakázaná komunistickým režimom, „Mapa (anti) utópia“ alebo „Zrkadlo sveta“ (1980). V 90. rokoch vydáva svoje najdôležitejšie práce. Sú to knihy: „Americké zlo“ a „Zradená Európa“ z roku 1993 či „Rusko vstáva“ (1994) alebo „Posledný Európan“ (2000), „Európska ideológia“ (2004) a román „Srbské deti Ríše“ (2005).

Dôležitú úlohu v jeho živote hral antikomunizmus. Bol to však antikomunizmus postavený na základe poznania. Jeho súčasníci to vyjadrili nasledovne: „Keď komunizmus spôsoboval zápal spojiviek boli Kalajičove kontrarevolučné názory ako antibiotické očné kvapky.“

Kalajič videl paralely medzi komunizmom a kapitalizmom či globalizáciou. Tak ako kritizoval komunizmus, kritizoval aj kapitalistický globalizmus.

Poznamenal k tomu: „Všetky základné vlastnosti alebo ideológie globalizácie sú obsiahnuté v Komunistickom manifeste Marxa a Engelsa. Pretvorenie človeka na ekonomickú veličinu s nihilistickou nenávisťou k cnostiam a hodnotám európskej a kresťanskej tradície a etiky, zničiť štátnu suverenitu, odstránenie národov a vytvorenie globálneho trhu pre proletarizované ľudstvo. Od ideológie liberálneho kapitalizmu sa marxizmus výrazne líši iba v oblasti návrhov ako distribuovať nadbytok materiálnych hodnôt. Nakoniec na miesto „proletárskeho internacionalizmu“ sa zavádza povinný model „multikultúrna spoločnosť“ Znovu sa zavádza „prečin myslenia“ a je odsúdený na základe kritérií politickej korektnosti.“

Tvrdil: „Zistili sme, že príbeh „Sex, drogy a rock n roll“ nebol spontánny fenomén mladosti na Západe, ale veľká špeciálna operácia, za ktorou stála spravodajská ríša zla ovládaná slobodomurármi“.

Bol tiež názoru, že boj komunizmus-antikomunizmus nedovoľuje mnohým vidieť to čo je za kopcom a teda plán Američanov v inštaláciu akéhosi „Neo Otomanizmu“ na Balkáne.

Ako som spomenul vyššie v prvej fáze svojho intelektuálneho života bol Kalajič radikálny antikresťan a v práci Julian Apostata tvrdil, že kresťanstvo spôsobilo zánik rímskej ríše. Neskôr svoju kritiku kresťanstva výrazne zjemnil a prijal Pravoslávie ako jednotiacu, štátnu ideológiu. Bolo to v čase po vojnách v bývalej Juhoslávii z rokov 1991-1995 a učinil to bez toho aby sa vzdal svojho neoplatónstva. Na margo kresťanstva povedal: „Mám nepopierateľné poznanie, že kresťanstvo je pokračovaním starovekej iránskej religiozity a že Ježiš Kristus je posledný výskyt árijského Spasiteľa, ktorý sa tiež narodil bezhriešnou formou a vedie rozhodujúci boj proti zlu“. A pokračuje: „ Nakoniec Turínske plátno, ktoré bolo ukradnuté križiakmi z Konštantínopolu na začiatku trinásteho storočia, svedčí postavou, vlasmi a krvnou skupinou, že Ježiš bol beloch alebo árijského pôvodu“. Kalajič tiež tvrdo kritizoval 2. vatikánsky koncil, ktorý považoval za samovraždu katolíckej cirkvi v čom sa vzácne zhodoval s tradičnými katolíkmi.

V jeho myšlienkových pochodoch hral veľkú rolu boj proti globalizácii a slobodomurárstvu, ktoré ho vedie. Tvrdil, že „Západ“ nenávidí Srbov preto lebo sú celé stáročia baštou Európy a ďalej preto, lebo Srbi sú nacionalisti a sú verní svojmu dedičstvu a tiež že sú pravoslávny a teda nie sú zdegenerovaný ako protestanti či poškodení ako katolíci. Podotkol, že keď ľudia ako Madeleine  Albrightová hovoria o Srboch zo svojou typickou nenávisťou myslia tým vlastne Európanov ako takých.

Bol si jasne vedomý akú skutočnú úlohu majú tzv. mimovládne organizácie či tzv. tretí sektor tak štedro dotované či už vládou USA, či Open Society známeho Georga Soroša alebo iných  subjektov napojených na zvestovateľov Nového svetového poriadku.

K tejto problematike poznamenal: „ Žiadna z mimovládnych organizácií neobhajuje základné ľudské práva ako právo na prácu, právo na zdravé životné prostredie a existenčné istoty, nie je na správnej strane väčšinového národa a na jeho práve byť slobodný a nezávislý, zachovávať a rozvíjať svoje vlastnosti a hodnoty, ktoré má zvrchovaný štát. Nie! Nepriateľ na druhej strane Atlantiku financuje takéto mimovládne organizácie pre to aby ich cieľom bolo napomôcť zbaviť ľudí všetkých týchto práv a podporovať národnostné menšiny v separatizme a militantne rozbíjať krajinu.“ Na záver k tomu ešte dodal výrok Henriho  Kissingera: „ Byť nepriateľom USA je nebezpečné, ale byť priateľom USA je fatálne!“

Tak ako aj u nás aj V Srbsku aktívni komunisti veľmi rýchlo prezliekli kabát a dnes nám dávajú lekcie o demokracii. Kalajič to zhrnul nasledovne“ „ Nie je náhoda, že najhorlivejší zástancovia globalizmu sú len deti nomenklatúrnikov režimu Josipa Broza. Sú to tí istí ako ich otcovia, parazitne žijúci na chrbte srbského národa.“

V čase keď by sa Európanom ani neprisnilo o možnosti dnešnej tzv. „utečeneckej krízy“ na ňu Kalajič otvorene upozorňoval. Napísal: „Ich cieľom je Srbov, ostatných Európanov a kresťanov z tejto oblasti odstrániť s cieľom poskytnúť pohostinstvo náporu hladných migrantov z tretieho sveta. Vytvoriť zákonník práce, ktorý oprávňuje zamestnávateľa nie len zamestnávať cudzincov, ale aj cudzincov bez štátnej príslušnosti. Jedná sa o masy miliónov nelegálnych prisťahovalcov v Európskej únii, prakticky bez štátnej príslušnosti, pretože oni skrývajú základné informácie o sebe a svojej krajine pôvodu aby sa zabránilo ich vydaniu. A to je súčasťou nevyhlásenej vojny proti Európe, ktorej cieľom je prinútiť vlnou masovej imigrácie úplne zmeniť jej demografický a etnický, náboženský a civilizačný obraz.“

Tento veľký srbský mysliteľ a skutočný Európan telom aj dušou zomiera 22. júla 2005 vo svojom rodnom Belehrade. S jeho názormi sa nemusíme nutne a už vôbec v celosti stotožniť no nedá sa mu uprieť triezvy pohľad na mnohé deje vo svetovej politike a v niečom až mrazivo presné predpovede neutešenej budúcnosti nás Európanov.

Mgr Peter Legény