Minulý týždeň sme si pripomenuli už  šieste výročie vyhlásenia nezávislosti bývalej juhosrbskej provincie Kosovo a Metochia. Tento akt jednostranného vyhlásenia nezávislosti zo strany kosovských Albáncov len potvrdil trend panujúci od pádu tzv. železnej opony, kedy nositeľ demokracie a slobody v podobe USA, cieľavedome rozbíja väčšie štátne útvary v zmysle hesla: Rozdeľuj a panuj!

V súčasnosti je Kosovo doslova paródiou na štát, a ak by sme chceli používať správne termíny, mali by sme ho označovať za protektorát Spojených štátov. Je už všeobecne známe, že tento kvázi štát slúži Američanom predovšetkým ako obria vojenská základňa v samom srdci Balkánu. Samotná základňa Camp Bondsteel je skutočný kolos americkej armády v klúčovom regióne Európy. Aby sa eliminovalo nebezpečenstvo zo strany tých pár tisíc neozbrojených srbských civilistov, ktorí v oblasti zostali po prvej vlne násilia v roku 1999, bol v roku 2004 zorganizovaný ďalší pogrom pri ktorom boli Srbi vraždení a ich domy či starodávne chrámy vypaľované.

To však nestačilo nakoľko na severe Kosova zostali štyri okresy kompaktne obývané srbskou menšinou, ktorá sa zomkla a vytvorila si autonómnu samosprávu úplne nezávislú na bábkovej vláde v Prištine. Protektorátna vláda v snahe túto situáciu zmeniť, nariadila v novembri 2013 uskutočniť komunálne voľby v tejto oblasti plne pod taktovkou Prištiny. Je plne pochopiteľné, že tento krok sa nestretol s pozitívnou odozvou miestnych Srbov, ktorí sa voľby rozhodli bojkotovať.

Kedže prvé voľby boli pre Prištinu totálne fiasko, nariadila voľby nové. Tu už zasiahlo celé demokratické spoločenstvo, ktoré do tejto frašky zapojilo dokonca vládu v Belehrade, ktorá sa otvorene vyhrážala miestnym Srbom, že ich prestane finančne dotovať pokiaľ nepôjdu k urnám a svojou tvrdohlavosťou tak budú narušovať integračné snahy svojej domovskej krajiny do EÚ. Áno čítate dobre, srbská prozápadná vláda nútila svojich vlastných občanov uznať de facto protektorát Kosovo. Zašlo to až tak ďaleko, že niekoľko osôb ktoré napriek vyhrážkam odmietlo ísť voliť bolo fyzicky napadnutých poskokmi srbskej pro západnej vlády.

Voľby napriek tejto brutálnej kampani bojkotovalo 80% srbských voličov, žiaľ tých 20% ktorých odvolilo, dovolili dať Prištine týmto voľbám punc úspešnosti a samozrejme demokratického vyjadrenia vôle ľudu.

Čo bude s Kosovom v budúcnosti je dnes ťažké povedať. Pokiaľ sa ho Srbsko právne nevzdá môže si jeho navrátenie nárokovať aj o desaťročia. Otázkou ale je či Srbi ako národ budú mať reálnu schopnosť si svoju kolísku štátnosti opäť vziať späť. Srbov trápia tie isté sociálne a ekonomické problémy ako nás Slovákov, ale je tu jeden podstatnejší problém. Natalita Srbov rapídne klesá a zatiaľ čo albánska rodina má tri až sedem detí, tá srbská má ledva dve. A tu matematika nepustí. Kosovo si nestačí len nárokovať, ale treba ho vedieť aj osídliť vlastným lojálnym  obyvateľstvom.

Pokiaľ sa o problematike Kosova relatívne diskutuje, minimálne v konzervatívno – národných či antiglobalistických kruhoch, iný štát v ktorom je kompaktné srbské osídlenie je na pokraji záujmu.

Hovoríme o Bosne a Hercegovine. Bosna je nám známa predovšetkým ako dejisko krutej vojny v rokoch 1992-1995. Dnes sa nám však táto balkánska krajina, ktorá je tiež len protektorátom medzinárodného spoločenstva, pripomenula často násilnými protestami obyvateľstva proti sociálno – ekonomickej politike tamojšej vlády.

Protesty ktoré začali pred dvomi týždňami sa odohrávajú len v moslimsko – chorvátskej časti krajiny a zatiaľ sa Republiky Srbskej, ktorá je autonómnou jednotkou v rámci Bosny, nedotkli.

Zatiaľ!

Všetko totiž nasvedčuje tomu, že pravé finále týchto protestov je pripravované práve proti srbskej časti Bosny. “Balkánska jar“, ako tieto protesty veľmi kvetnato začínajú opisovať západné médiá, ešte nenabrala tú správnu intenzitu, ale vykazuje závratne podobné prvky riadených revolúcií, ktoré sa za posledných 14 rokov odohrali od Belehradu cez Tbilisi až po Káhiru. Mnohí možno ešte máme v živej pamäti ako dopadla tzv. Arabská jar s desiatkami tisíc mŕtvych.

Ale späť k Bosne. V krajine už roky pôsobia neziskové organizácie ako Open Society či nemecká Nadácia Konráda Adenauera, ktorých činnosť je zameraná na výchovu nových pro európskych a pro amerických elít. Cieľom je zmeniť Bosnu zo štátu troch národov na akýsi mix s názvom Bosniaci, ktorí bude pokorne poslúchať príkazy Washingtonu a Bruselu. Najväčším problémom v Bosne je práve Republika Srbská, ktorej existenciu Srbi draho zaplatili vo vojnovom konflikte v rokoch 1992-1995.  Vo väčšine srbských rodín sa dôsledne uchováva srbská národná identita a príslušnosť k pravoslávnemu náboženstvu, a tiež pozitívny vzťah k Rusku ako tradičnému spojencovi. Toto všetko nesmierne prekáža plánom „Západu“ na ceste ku konečnému podmaneniu tohto regiónu, a práve preto prostredníctvom týchto rôznych nadácií a pochybných mimovládiek  dotuje výcvik profesionálnych revolucionárov. Jednou zo skupín ktoré vedú protesty v Bosne je skupina s názvom UDAR. Aká náhoda, že taký istý názov má aj strana dnes už plne odhaleného ukrajinského zapredanca Vitalija Klička, ktorý žiada vstup Ukrajiny do EÚ a žiada väčšiu angažovanosť Nemecka v rodnej Ukrajine . A aká ďalšia náhoda, že obe tieto zoskupenia štedro financuje práve nemecká Nadácia Konráda Adenauera. Do role akejsi srbskej obdoby Klička začínajú pasovať občianskeho aktivistu Nikolu Dronjaka.

S veľkou pravdepodobnosťou to bude práve on a jeho spolupracovníci, ktorí sa v dohľadnej dobe pokúsia predovšetkým v srbskej časti federácie Bosna a Hercegovina rozprúdiť ďalšiu farebnú revolúciu s cieľom pod maskou demokracie a prosperity podriadiť vlastný národ a jeho zdroje nenažranému „Západu“ a jeho nadnárodným korporáciám. Ako takýto proces dopadne vidíme aj na Slovensku kde už náš národ nevlastní pomaly ani mestské toalety, nieto ešte reálne prosperujúce podniky a ľud sa mení na tupé stádo bez vlastnej národno – kultúrnej identity.

V čase keď píšem tieto riadky už Ukrajinci skutočné motívy Klička odhalili a tak sa k nemu aj správajú. Ostáva nám veriť, že Srbi taktiež odhalia motívy svojich zvestovateľov slobody a prosperity a nedajú si pošliapať svoj národ a vydrancovať krajinu. Zostáva veriť, že nedopadnú tak ako ich pokrvní bratia na Kosove a Metochii.

Mgr Peter Legény