Nie je žiadnym tajomstvom, že Ukrajina je už stáročia považovaná v európskom meradle za mimoriadne strategickú krajinu. Chceli ju Tatári, Poliaci, Rusi, Francúzi, Nemci a dnes by si ju rada privinula do svojej láskyplnej náruče samotná Európska únia.

Už tretí mesiac sa vedie na Ukrajine ideologický boj. Boj ktorého úlohou je prikloniť Ukrajinu buď Putinovmu neoimperialistickému Rusku, alebo zdegenerovanej EÚ, silno podporovanej Washingtonom. To, čo začalo v úvode decembra ako ďalšia v poradí dnes už klasických farebných revolúcií financovaných práve byrokratmi z Bruselu, Washingtonu a mimovládiek podporujúcich rozvoj „demokracie a humanizmu“, sa dnes pretransformovalo do otvorených pouličných bojov so stovkami zranených, a dokonca prvými mŕtvymi. Na začiatku chcel Brusel aktívne huckaný práve Washingtonom, donútiť chaotickú a slabú vládu prezidenta Janukoviča a premiéra Azarova, aby konečne podpísali prístupové rokovania s EÚ. Janukovič si však bol plne vedomý, že Moskva mu reálne môže ponúknuť viac než slabá EÚ a asociačnú dohodu nepodpísal.

Na scénu nastúpili bábky tzv. opozície ako napr. boxerista Vitalij Kličko (možno tých úderov do hlavy utŕžil priveľa) a ďalší štedro finančne podporovaný z európskej kasičky. Prešli však týždne a dnes sa zdá že Únia podporovaná Američanmi, ktorí sa snažili cez Ukrajinu vraziť odvetný úder Rusku za znemožnenie útoku na Sýriu Bashara Assada, si nevystačí farebnou revolúciou ako pôvodne chcela, a preto vsadila na kartu ukrajinského nacionalizmu. Jasne to vidieť v ukrajinských uliciach kde na barikádach pomaly – ale isto – striedajú vlajky EÚ bojové zástavy ukrajinských nacionalistov. Apropó, problematika ukrajinského nacionalizmu je v tomto prípade kľúčová. Ukrajinci nikdy nezabudli, že ich krajinu si privlastňovali Poliaci, cárske Rusko, bolševický Sovietsky zväz či nacistické Nemecko. Nezabudli na krvavú okupáciu z 20. rokov, na umelo vytvorený hladomor v 30. rokoch, či agresívnu okupáciu Wehrmachtu a SS v 40. rokoch minulého storočia. Nezabudli však ani na veľkých mužov svojej histórie ako napr. Stepan Bandera a jeho Ukrajinskú povstaleckú armádu, ktorá bojovala ako proti nacistom, tak aj bolševikom a vydržala v boji až do konca 50. rokov. Nemýľme si ukrajinských nacionalistov so slovenskými nacionalistami, ktorí sa nevedia zjednotiť takmer v ničom. Organizácie ako Tryzub či UNA-UNSO sú zložené z na všetko odhodlaných mužov a žien. Najmä UNA-UNSO je radikálna polovojenská organizácia s reálnymi bojovými skúsenosťami. Jej členovia bojovali proti ruskej armáde v čečenských vojnách a vo vojne v Gruzínsku v roku 2008 ich na strane Gruzíncov bojoval celý batalión.

USA a EÚ sa rozhodli využiť tohto ukrajinského nacionalizmu tak ako ho využívalo Nemecko za 2. svetovej vojny proti Stalinovi. Ukrajinskú, dovolím si tvrdiť až nenávisť k Rusku, my Slováci nevieme a nemôžeme pochopiť. Má hlboké historické korene. Je faktom, že značná časť Ukrajincov naivne s nádejou pozerá na EÚ, presne tak ako pred 70 rokmi pozerali na Nemecko. Tento fakt zase nedokáže pochopiť mnoho z nás Slovákov, ktorí už nejaký ten rok v tomto „raji“ žijeme. Čo bude s Ukrajinou je dnes ťažké povedať, no z histórie tejto krajiny už dnes viem usúdiť, že nič dobré to nebude. Treba jasne povedať, že úplne vylúčiť sa nedá ani scenár občianskej vojny. Rusko bez Ukrajiny nikdy nebude znovu veľmocou, a zároveň si nemôže dovoliť nechať upadnúť svojho suseda do anarchie a už vôbec nie do občianskej vojny. Na východe krajiny je početná ruská menšina, na Kryme je dôležitá základňa ruskej Čiernomorskej flotily a hlavne predstavte si ten chaos, ak by padla už tak chabá ukrajinská ekonomika a spustila sa vlna utečencov ktorí by v Rusku hľadali svoju záchranu. Podobný scenár by určite využili aj ukrajinskí Tatári. Organizácia Azatlyk (Sloboda) vedená Nail Nabiullinom už má prvé skúsenosti s rozvracaním štátu, nakoľko jej členovia sa dodnes účastnia na strane islamistických teroristov bojov proti regulérnej armáde v Sýrii. Práve táto organizácia má v programe vytvorenie samostatného Tatárskeho štátu na Kryme. Ani EÚ by sa nemalo predčasne tešiť na zisk obilnice Európy, a zároveň krajiny bohatej na nerastné suroviny. V prípade ak by sa situácia predsa len vyvinula tak, že Ukrajina vstúpi do európskeho raja, nebude to mať Brusel ľahké. Ukrajina je príliš veľká aby ju dokázali eurobyrokrati ukočírovať, a už vôbec sa im to nepodarí ak samotní Ukrajinci zistia, že ten raj sa pomaly mení v peklo. Dnes je jasné len jedno. Kyjev horí a je len otázkou času kedy jednej alebo druhej strane prasknú nervy a siahne po skutočných zbraniach. Už dnes však treba nahlas povedať, že zodpovednosť nesie predovšetkým Brusel so svojou nechutnou politikou vychádzajúcou zo starých koristníckych tradícií Drang nach Osten.

Mgr Peter Legény