Chudoba a sociálne vylúčenie Cigánov je dnes jednou z veľmi diskutovaných tém už nielen na Slovensku, ale aj na politickej scéne v EÚ. Dôvodom sú zásahy Francúzka proti Cigánom z Rumunska a Bulharska, členských krajín EÚ, ktorí využili klauzuly o voľnom pohybe osôb a usadili sa vo Francúzku. Tu narazili na odpor domácich obyvateľov, ktorí sa sťažovali na ich neprispôsobivé správanie a taktiež na nárast kriminality. Francúzsko reagovalo na túto situáciu likvidovaním nelegálnych táborov, ktoré vznikli na miestach určených na kempovanie, či ako odpočívadlá pri cestách, a následným vyhosťovaním Cigánov späť do domovských krajín. Stalo sa preto terčom kritiky niektorých iných členských štátov EÚ, ktoré ho obvinili z rasizmu. Tu je potrebné podotknúť, že trebárs členský štát EÚ Luxembursko, ktoré sa ku kritike pridalo, by nemohlo mať s takouto nelegálnou migráciou problém, keďže jeho zákony neumožňujú ani prespanie na verejných priestranstvách, s odvolaním sa na hygienu, okrem oficiálnych platených miest na to určených.

A tak sa Francúzsko ocitlo v roli východoeurópskych štátov, vrátane Slovenska, ktoré boli dlhodobo kritizované za neriešenie problému sociálnej exklúzie cigánskeho etnika, čo vyvrcholilo imigráciou do krajín západnej Európy, ale napríklad aj Kanady, pričom tieto štáty, ako odvetné opatrenia na zabránenie migrácie, prijali vízovú povinnosť pre občanov SR. Ako sa vyjadrili bulharskí predstavitelia – dnes cigánsky problém už nie je len problémom jednotlivých štátov východnej Európy, ale aj problémom EÚ ako celku. Tohto vyjadrenia sa zachytil vtedajší predsedajúci štát EÚ Belgicko, ktoré si zvolilo za tému svojho predsedníctva riešenie cigánskeho problému. Načrtnuté spôsoby riešenia však vyvolali pochybnosti vo viacerých krajinách, ktoré majú problém s cigánskou otázkou, pretože ide o riešenia, ktoré sa snažili tieto krajiny implantovať už pred rokmi.

Belgické predsedníctvo EÚ tvrdilo, že najlepším riešením cigánskej problematiky je dôsledné uplatňovanie ľudských práv a prístup k vzdelaniu. Tým sa má pozdvihnúť životná i vzdelanostná úroveň etnika a dosiahnuť jeho začlenenie do spoločnosti. V princípe sa tento projekt dá označiť ako asimilačný, lebo má viesť k zanechaniu pôvodného spôsobu života a v splynutí s majoritnou spoločnosťou. Belgicko i celá západná Európa však pozabudli na jeden dôležitý faktor – a to početnosť cigánskej populácie vo východoeurópskych krajinách a ich spôsob života. Nemožno porovnávať napr. počtom obyvateľov i rozlohou Slovensku takmer identické Dánsko, ktoré odhliadnuc od výšky životnej úrovne, má len 5000 Cigánov, oproti Slovensku s 380 000 Cigánmi, pričom pri dánskych Cigánoch sa jedná o kočovných Cigánov, ktorí navyše žijú usporiadaným spôsobom života. Aj v ostatných krajinách západnej Európy je podiel Cigánov na počet obyvateľov nízky na to, aby sa stávali sociálnym problémom.

Je potrebné si uvedomiť, že riešenie cigánskeho problému si vyžaduje špecifický prístup. Nie je možné uplatniť teoretické vzorce, ktoré môžu platiť pri iných sociálnych skupinách. Je potrebné brať do úvahy, že sa jedná o marginalizovanú skupinu, ktorá už od počiatku kedy sa objavila v Európe bola vytláčaná na okraj spoločnosti práve pre svojské správanie voči majorite. Vyvrcholilo to ich vypovedaním z niektorých krajín, či telesným trestaním a mučením, dokonca zabitie príslušníka cigánskej etnickej skupiny sa nepovažovalo za zločin. Všetky snahy o asimiláciu Cigánov, od čias Márie Terézie, až po povinné usadenie komunistickým režimom v roku 1958 zlyhali. Žiadna z týchto foriem riadenej asimilácie nebola úspešná, a preto je otázne, či je možné, aby úspešná bola aj v súčasnosti či budúcnosti. Asimiláciou sa totiž príslušník cigánskeho etnika začne považovať za súčasť majority, pričom sa od zvyšku minority z ktorej vzišiel, dištancuje (známy je prípad bývalej splnomocnenkyne vlády pre rómske komunity Kláry Orgovánovej – pôvodom Cigánky, ktorá odmietla vstúpiť do chatrče v rómskej osade). Asimilácia preto nie je zdá sa možná a tieto riešenia, s ktorými svojho času vyrukovalo belgické predsedníctvo EÚ, sú dávno realizované v praxi bez väčšieho úspechu. Možno povedať, že množstvo vynaloženej námahy a najmä finančných prostriedkov nezodpovedá konečným výsledkom.

Nekritickí zástancovia cigánskeho etnika zastávajú názor, že je potrebné sociálne vylúčeným Cigánom vyjsť vo všetkom v ústrety, vrátane lepšieho prístupu k vzdelaniu, finančným príspevkom, zdravotnej starostlivosti, či pracovným pozíciám. Prioritou má byť vzdelávanie Cigánov a dôsledná aplikácia antiopresívnych prístupov. Obviňujú majoritnú spoločnosť z opresie a neraz rasizmu. Nezamýšľajú sa však nad inými princípmi, ktoré vedú k sociálnemu vylúčeniu Cigánov. Návrhy na vzdelávanie Cigánov prostredníctvom internátnych škôl, by okrem enormnej finančnej záťaže prinieslo aj rozpor v oblasti ľudských práv v nerovnakom zaobchádzaní, kedy by na základe etnicity či sociálnej skupiny boli do týchto škôl integrované výlučne cigánske deti. Ak by sa aj prekonala táto prekážka, vyvstáva ďalší, možno povedať už takmer neriešiteľný problém, ktorým je zvnútorňovanie a osvojovanie si špecifických vzorcov správania, hodnôt a postojov, a ktoré prebieha v rámci socializácie. Okolo 3 roku života sa tvorí tzv. komunikačný kód, a to z komunikačného kódu matky. V rámci sociálnej stratifikácie možno rozlíšiť najnižšiu vrstvu, do ktorej bezpochyby patrí aj neprispôsobivá cigánska populácia. Celé sociálne prostredie v ktorom sa človek vyvíja, si vteľuje – či už sa jedná o vkus, spôsob jazyka či očakávanie voči vzdelávaniu. U najnižších vrstiev obyvateľstva vplyvom dedičnosti dochádza k prirodzenému jazykovému deficitu, ktorý si deti z tejto vrstvy osvojujú už pred nástupom do materskej školy, do ktorej chodia beztak takéto vrstvy len ojedinele. Na jazykový deficit, spočívajúci v chudobnej slovnej zásobe, odklonu od spisovnosti, či krátkych vetách sa nabaľujú ďalšie deficity – nižšia kvalifikácia, nižšie postavenie a taktiež nižšia snaha po vzdelaní. Preto vzdelávať túto skupinu možno len v obmedzenej miere. Celkové podchytenie a výchova by narážali na také problémy, ako návrat z internátnych škôl cez víkendy a prázdniny do cigánskych osád, kde nie sú vyhovujúce podmienky na vzdelávanie. Navyše, ani po absolvovaní škôl by nebolo zaručené, že ich absolventi by dokázali viesť život odlišný od toho, na aký boli zvyknutý v osadách, prípadne, že by nemuseli byť natoľko úspešní na trhu práce, aby sa naďalej neocitali v záchrannej sociálnej sieti.

Samotné riešenie problému sociálneho vylúčenia a chudoby Cigánov musí spočívať v úplne iných prístupoch, aké sa v praxi používali dosiaľ. Musí ísť predovšetkým o prístupy, ktoré odmietnu pasívne dávanie príspevkov či obydlí a ďalších výhod, bez toho, aby sa na ich tvorbe spolu podieľali samotní Cigáni. Tento prístup musí byť zameraný na získavanie zručností, na získavanie pracovných návykov, na to, aby boli Cigáni zamestnateľní. Tí schopnejší totiž už dávnejšie opustili Slovensko a zamestnali sa v štátoch západnej Európy.

Preto musí byť prijatá taká legislatíva, ktorá zamedzí ďalšiemu neproduktívnemu evidovaniu nezamestnaných, a zabezpečí čo najväčšiu pracovnú aktivizáciu. Vznik svojpomocných komunít, na príklade izraelských kibucov by bol tiež pokrok vpred. Nápomocná by mohla byť i cirkev, ktorá namiesto evanjelizácie Indiánov v brazílskych pralesoch, zachraňovania populačne nezodpovedných afrických krajín, či presadzovania katolicizmu v pravoslávnych krajinách, kde kresťanstvo známe je, mohla by svoju pozornosť upriamiť na domáce problémy. A tie sú tuná, takpovediac za humnami. Konečne by mohli nájsť uplatnenie aj desaťtisíce sociálnych pracovníkov, ktorých ako na bežiacom páse klonujú univerzity sídliace v každej väčšej obci. A zaiste by boli nápomocní aj predstavitelia tretieho sektora, ktorí si z peňazí na riešenie cigánskej problematiky budujú kariéry, organizujú semináre a aplikujú rôzne (aj keď neúspešné) projekty „integrácie.“ Už nie je päť minút pred dvanástou, ale päť minút po dvanástej!

Slavomír Hromada