Rozhovor s Dr. Arvédom Grébertom, tlačovým atašé na slovenskom veľvyslanectve v Berne v rokoch 1939 – 1945

 

V súvislosti s nekončiacimi útokmi na históriu nášho národa tendenčnými novinármi, historikmi a predstaviteľmi rôznych nátlakových združení, budeme prinášať svedectvá, ktoré budú konfrontovať “jediný správny názor”. Pretože v médiách sa k tejto téme vyjadrujú len starostlivo vybratí „odborníci“ s jediným správnym názorom, naším cieľom je priniesť niekoľko netendenčných pohľadov. Tu je prvý z nich:

Doktor Grébert, môžete sa čitateľom predstaviť?

 

Veľmi rád. Narodil som sa v rodine železničiara v Párnici. Otec bol veľký národovec. Navštevoval ho okrem iných básnik Ignác Grebáč Orlov i biskup Vojtaššák.

Boli ste členom HSĽS?

 

Nebol. Ale bol som osobným tajomníkom vynikajúceho politika Ďurčanského. Jeho knižka Slovenská otázka je stále inšpirujúca. Medzinárodné súvislosti, v ktorých sa Slovensko nachádzalo, si uvedomoval asi najintenzívnejšie.

Po vojne Ďurčanského odsúdili na trest smrti…

 

Ďurčanský nebol nacista. Bol to príkladný, veľmi vzdelaný, bystrý muž a vtipný patriot. Žil iba pre ideu slovenskej samostatnosti. Stále zdôrazňoval: „Musíme byť samostatní!“ Tiso bol opatrnejší a hovoril: „Uvidíme.“ Keď Ďurčanskému vyčítali spoluprácu s Nemcami, ohradzoval sa: „Nezabudnite, že Hitler je vo Viedni. Čo máme robiť?“

Čítal som, že Váš nadriadený sníval aj o slovenskej neutralite.

 

Nielen sníval, ale aj robil konkrétne kroky. Predstavte si, že sa s týmto problémom obrátil dokonca na Angličanov. Nemci o Ďurčanského postojoch vedeli, preto ho Hitler do Salzburgu nepozval. Tisovi prikázal odstaviť ho z politiky.

Tiso sa spojil s Hitlerom aj kvôli maďarskému nebezpečenstvu…

 

Slovenský štát znamenal pre maďarských šovinistov koniec tisícročnej ilúzie o veľkomaďarstve. Rozbil im sny. Dobre, že dnes v tom znova pokračujete.

Vráťme sa, pán Grébert, k semináru o prezidentovi Tisovi roku 1992 v Papierničke. Svojimi poznámkami ste vraj na ňom vzbudili veľký rozruch…

 

Najskôr vám chcem povedať, že knihu zo seminára s referátmi o Tisovi som poslal pápežovi Jánovi Pavlovi II. Písomne mi poďakoval a poslal pápežské požehnanie. Ak to neviete, Svätý Otec raz mesačne obeduje so Židom. To, čo som vtedy napísal, však stále platí. Môžem to kedykoľvek zopakovať.

Okrem iného ste tvrdili, že o spoluprácu s Nemcami sa usilovala aj izraelská odbojová organizácia Irgun Zvai Leumi.

 

Bolo to v roku 1941. Medzi jej čelných predstaviteľov patril vtedy i neskorší izraelský premiér Menachem Begin i Jicchak Šamir.

Po vojne sa, na veľké prekvapenie Židov, našla kópia návrhu o dohode medzi Irgun Zvai Leumi a Treťou ríšou. Kde?

 

V archíve nemeckého veľvyslanectva v Ankare s dátumom 11. januára 1941. Materiál mal názov „Návrh Národnej vojenskej organizácie (Irgun Zvai Leumi) na riešenie židovskej otázky v Európe vzhľadom na účasť Národnej vojenskej organizácie vo vojne po boku Nemecka“. V návrhu sa zdôrazňovalo, že „spoločné záujmy sa môžu vytvoriť pri vzniku nového poriadku v Európe v súlade s nemeckými náhľadmi a ozajstnými národnými ašpiráciami židovského národa“. Hlavným židovským cieľom v tom čase bolo obnovenie historického židovského štátu „na národnej a totalitárnej základni.“

 

Nemci však mali záujem viac spolupracovať s Arabmi…

 

Ešte v decembri 1941 sa Židia usilovali o nadviazanie kontaktov s Nemcami v Turecku. Angličania ich však zadržali a uväznili.

Židovská otázka, ako sme konštatovali, sa v Slovenskom štáte neriešila najšťastnejšie…

 

Na územie, na ktorom žili Slováci, sa presťahovalo veľa Židov. Územie Slovenska v 19. storočí nazývali v židovskom svete „Uhorský Izrael“. V Uhorsku žilo 180 000 Židov. Roku 1910 sa však 75% Židov hlásilo k maďarskej národnosti. K slovenskej národnosti iba 0,63%, t.j. 5830 osôb. Pred vojnou Židia hlasovali zväčša za československých sociálnych demokratov, za komunistov a maďarskú národnú stranu. Po roku 1938 sa šíril antisemitizmus v celej Európe. Francúzi do roku 1941 vydali 26 zákonov, 24 dekrétov a 6 uznesení, ktorými obmedzovali postavenie Židov. Prakticky všetky krajiny pod vplyvom Hitlera vynášali protižidovské nariadenia. Na Slovensku predsa len neboli Židia tak kruto perzekvovaný, ako, dajme tomu, v Maďarsku, Rumunsku, na Ukrajine, či v Poľsku…

Aj niektorí historici tvrdia, že Židia mali taktickejšie postupovať proti Nemcom. Roku 1939 oznámili: „My Židia stojíme na strane Veľkej Británie.“ To Nemcov rozzúrilo.

 

Hitler vyhlásil Židom vojnu už skôr, jednako už v roku 1941 vyšla v USA kniha židovského autora s názvom „Nemecko musí zahynúť“. To nebol šťastný krok. Autor v nej po víťaznej vojne odporúčal zorganizovať 20-tisícový zbor lekárov, ktorý by denne sterilizoval nemeckých mužov a ženy. Niet pochýb, že najneskôr za 60 rokov by sa Nemci z európskeho kontinentu vytratili.

Aj bývalý minister ZSSR Gromyko vo svojich memoároch píše, že za vojny mu minister USA Morgenthau, ktorý mal židovský pôvod, prezradil, že s Nemcami treba urobiť poriadok na večné časy. Nemecko, podľa neho, treba rozkúskovať a časť Nemcov vysťahovať, napríklad do Afriky.

 

O týchto plánoch sa podľa všetkého hovorilo aj v prítomnosti amerického prezidenta Roosevelta. Verejnosť však nevie, a asi to nevedia ani slovenskí Židia, že 6. júla 1938 sa uskutočnila z iniciatívy amerického prezidenta Roosevelta vo Švajčiarsku, konkrétne v Eviane, medzinárodná konferencia, cieľom ktorej bolo vysídlenie Židov z Európy. Na konferencii boli zástupcovia 31 štátov z vyše sto, zväčša židovských organizácií. Žiaľ, väčšina zámorských štátov sa k týmto návrhom postavila odmietavo. Nechceli mať Židov vo svojich krajinách. Existovali však aj iné riešenia, povedzme, vysťahovať Židov na Madagaskar. Na Slovensku sa napríklad vôbec nevie o pláne predstaviteľa britskej vlády Moyneho, ktorý navrhoval, aby sa Židia z východnej Európy presídlili na Slovensko. O tejto otázke sa diskutovalo vážne aj na britskom ministerstve zahraničných vecí. Minister Eden sa vraj vtedy v diskusii opýtal: „A čo na to povedia Slováci?“

Predstaviteľov týchto štátov dnes nik neodsudzuje, Tiso je však najväčším nepriateľom Židov…

 

Prezident Tiso politiku slovenského štátu k Židom jasne vysvetlil v listoch prezidentovi Comité Internacional de la Croix-Rouge prof. Maxovi Huberovi (10.1.1945) a predtým (8.11.1944) pápežovi Piovi XII. K tomu netreba nič dodávať.

Doteraz sú však spory, či Tiso vedel o tom, čo sa so Židmi po presídlení do Poľska deje.

 

Britská odbočka Svetového židovského kongresu, požiadala Dr. Beneša, ktorý bol informovaný o situácii v strednej Európe, aby zistil, aká je situácia. V liste z 11. novembra 1942, adresovanom zástupcovi Svetového židovského kongresu v Londýne Eastermanovi, napísal, že správy o prípravách na vraždenie Židov sú absolútne falošné.

Pripomeňme v tejto súvislosti, že Tiso zastavil transporty už v októbri 1942 a trval na prešetrení situácie Komisiou Červeného kríža…

 

Prezident Tiso skutočne nevedel, čo sa do roku 1942 so Židmi v pracovných táboroch robí. Nemci slovenskú vládu klamali. Potvrdil to, napokon, aj jeden z najväčších židobijcov Eichmann.

Informácie o vraždení Židov posudzovali s určitými pochybnosťami aj vo Vatikáne…

 

Tragédiu Židov odhalili až prví utečenci z táborov smrti. Tu však treba podotknúť, že napriek systematickému prenasledovaniu našich židovských spoluobčanov Nemcami po povstaní sa na Slovensku v tomto období zachránilo takmer 10 000 Židov. Tisícky z nich sa ukrývali na povalách a v pivniciach, v horských senníkoch, bunkroch, kláštoroch. Bez nezištnej pomoci nežidovských spoluobčanov by prenasledovanie celkom určite neprežili. Nie je tajomstvom ani to, že percento Židov zachránených na Slovensku, je spomedzi európskych krajín najvyššie. V tomto smere pomohli iste aj Tisove výnimky, ktorý odvážne čelil nemeckému nátlaku. Navyše, za celý čas jeho prezidentovania na Slovensku nikoho nepopravili. Naopak. Bol som novinárom, a môžem potvrdiť, že odporcovia režimu naďalej verejne vystupovali a publikovali. Spomeniem len Ladislava Novomestského a Andreja Bagara. Pravdaže, tým nechcem povedať, že režim na Slovensku bol demokratický, ale nebol ani fašistický. Tiso bol nepochybne silnou politickou osobnosťou. Aj preto ho popravili.

Prečo neprídete tieto svedectvá o Slovenskom štáte povedať k nám – na Slovensko?

 

Jednoducho preto, že ma nik o to nepožiadal. Navyše, štyridsaťročná komunistická propaganda narobila v mysliach ľudí takú šarapatu, že by sotva uverili. Objasňovanie situácie v Slovenskom štáte je dlhy proces. Jednako, treba s ním raz začať.

Rozhovor bol uverejnený v denníku Slovenská republika v septembri 1995. (krátené).