Slovensko už vyše týždňa žije politickými turbulenciami, ktoré vyvolala dvojnásobná vražda novinára M. Kuciaka a jeho snúbenice. Prvotné emócie vyprchali (aspoň u tých uvažujúcich) a verejnosť začína rozmýšľať nad skutočným motívom páchateľa. Články o talianskej mafii, či o prepojeniach s politikmi (o ktorých sa vedelo a tušilo) by ako motív vraždy boli príliš primitívne a ich páchatelia by boli na úrovni asociálnych vrahov, čo pri ich intelekte sotva predpokladať. A tak sa schéma začína rozchádzať. No nielen to, tzv. demokratická opozícia na čele s prezidentom sa už netají ani tým, že cieľom je zvrhnutie vlády, bez ohľadu na to, či vražda súvisí s politikou, alebo nie. Koniec koncov reči o úradníckej vláde tu zaznievali hneď po voľbách 2016, a teda sa pokračuje len v nastolenom trende.

Nemusíme spomínať na eštebácku akciu 17.11.1989 so “zavraždeným” a nikdy nejestvujúcim študentom Šmídom, z ktorého sa vykľul dodnes žijúci eštebák Žifčák. Jeho mediálna smrť ale zmobilizovala masy, aby vyšli do ulíc a “zvrhli” zahnívajúci systém. V podstate, tento prevrat ani nemožno kritizovať, keď uvážime, že krv tiecť mohla a architekti prevratov dnes uprednostňujú skôr krvavú cestu. Môžeme si ale spomenúť aj na študenta Daniela Tupého, kedy spoločnosť reagovala zhruba tak ako dnes. Len vtedy neboli terčom politici, ale názory. Dodnes stojí pamätník a pamätná tabuľa na počesť zavraždeného Tupého, kde sú ako páchatelia označení “neonacisti a extrémisti”. Vtedajší pohon na páchateľov, nie nepodobný dnešnému, vyústil do toho, že boli vypočutí pomaly aj 13roční pubertálni skíni a páchateľ sa napriek tomu nenašiel. Teda – po čase sa ukázalo, kto s najväčšou pravdepodobnosťou za útokom bol a z akých dôvodov. Bola to mafia a drogoví díleri. Tých však na pamätnej tabuli ani na pamätníku nik nespomína a všetci tí veľkí antifašistickí bojovníci tých čias mlčia.

Keď som videl vyvaľovanie brány na úrade vlády minulý piatok, nevdojak sa mi naskytlo de ja vú. Presne pred 6 rokmi sa tá brána vylamovala (dokonca lanom) pri protestoch Gorila a ešte vo väčšej zime ( – 18C). Akurát v opačnom garde. Vtedy sa v zákulisí smial R. Fico a od hrôzy omdlieval vtedy už dosluhujúci pravicový zlepenec. Ani treskúca zima však neodradila vtedajšiu moc od zásahu vodnými delami pred parlamentom, takže súčasní protestujúci sú vo veľkej výhode. Vtedajšie predčasné voľby, ktoré sa konali o necelý mesiac,  bezprecedentne vyhral Smer-SD, ktorý získal 44% hlasov.

Ako to dopadlo potom, vieme a dnes sme sa dostali práve sem. Minister, ktorý vyhlasuje, že nie je prilepený k stoličke, sa jej drží akoby bol ňou zrastený, no nemýľme sa. On je predovšetkým zrastený pupočnou šnúrou so svojim straníckym šéfom a premiérom zároveň. Pád jedného znamená logicky aj skazu druhého. A opozícia cíti šancu ako boxer, ktorý súperovi roztrhne obočie a mláti do krvavej rany za každú cenu a čoraz nástojčivejšie s vidinou K.O..

Súčasná vláda vznikla ako podvod na voličoch, najmä “gazda pravice” a po kanáloch chodiaci R. Procházka svojich voličov dokonale zradil, keď sa pred voľbami priamo vymedzil v zmysle nemožnosti spolupráce medzi jeho stranou a Smerom-SD. Už politický matador B. Bugár si dal aspoň pozor, aby niečo také nepovedal, každopádne jeho voliči vstup do koalície so Smerom-SD a najmä SNS predýchavali zrejme najťažšie, hoci práve SNS by mala mať maslo na hlave. Jej členovia a podporovatelia sa však už zrejme zmierili s tým, že nie je slovenskou, ani národnou, a že je len stranou – niečo ako povestné dievča v bordele – parafrázujúc z prejavu R. Fica na sneme ČSSD.

Súčasné prekáranie sa Smeru s Kiskom, SaS, OĽaNO a Sme rodina (áno, toto sú strany konfliktu) je smiešne najmä v rovine – že nik z nich by nedokázal vládnuť. Nevedno či sami aktéri vedia, aké skutočné preferencie majú, avšak ignorovať fakt, že Most-Hid môže byť v parlamente a nemusí, a rovnako tak i SMK, Sme rodina či KDH je veľavravné… A to už sa bavíme o preferenčných výkyvoch na úrovni 20%…. Smer získa aspoň svojich dôchodcovsko-boľševických 20%, ĽSNS určite získa minimálne okolo 10% a Dankova zhovadená SNS vďaka ešte primitívnejšej politike osloví tých najtupších voličov Smeru, vďaka čomu môže jej výsledok aj vzrásť oproti minulosti.  SaS a OĽaNO sa spolieha na podobnú mobilizáciu ako pri voľbách do VÚC, kde sa šikovne presadili, nemali by však zabúdať na fakt, že sa tak udialo pri sotva 30% účasti, pričom jedovatý slovník R. Fica má burcujúci účel a on ako skúsený politik vie, že podobným postojom dotiahne k urnám nielen svoje voličstvo, ale aj váhajúcich, ktorí ako toľkokrát v živote zahlasujú za “menšie zlo”. V centrálach SaS a OĽaNO potom môže nastať hlavybôľ. Pretože môže nastať pat ešte väčší ako bol pred dvoma rokmi a pre vyskladanie vlády už nebude nutnosťou sa dohodnúť len s toľko vysmievaným kapitánom Dankom, ale aj s najneprijateľnejším naciklérofašistom a žrútom solených detí – Kotlebom. A čo sa stane, ak Fico vyskladá zas nejaký zlepenec, spácha azda Matovič rituálnu samovraždu?

A to riešenie z nadpisu, ktorým sa nik nezaoberá? Je ním referendum o predčasných voľbách. Keďže politici doviedli túto situáciu do krajnosti a nedokážu z nej nájsť východisko, je na veličenstvu voličovi, aký vývoj si praje. Pretože nik nevie odmerať kompetentne nálady verejnosti (viď len prieskumy na volebné výsledky 2016 kde sa záhadne všetky agentúry mýlili dokonca v desiatkach percent!!!), v súčasnej situácii nie je problém vyzbierať 350000 podpisov pod takéto referendum (uskutočnilo sa už v 2000 a 2004). A tam voliči, ktorí delegujú svoje rozhodovacie práva na poslancov, jasne povedia – áno, sme za predčasné voľby, alebo nie, súhlasíme s dokončením volebného obdobia NRSR (nie vlády!) v súčasnom zložení. To je jediné legitímne riešenie. Ak si samozrejme dovtedy funkčné obdobie poslanci neskrátia sami…

Mgr. Slavomír Hromada