Nedávno, pri prepínaní televíznych kanálov, som v nočných hodinách narazil na tzv. verejnoprávnej STV2 na „skvost“ socialistickej umeleckej tvorby. Presný názov vysielaného filmu nepoznám, ale šlo o slovenský film z 50-tych rokov. Najprv som nechcel veriť vlastným očiam, čo to STV2 vysiela, ale pravdupovediac, pre pobavenie som film začal sledovať.

Samozrejme, bol ladený ostro komunisticky, o čom som sa presvedčil hneď od začiatku, keď farár bol vykresľovaný ako agent západných mocností, pričom sa ešte aj intímne stýkal so ženou istého kulaka, ktorý bol ním ale paradoxne inštruovaný ako nástroj na rozloženie miestneho JRD, do ktorého sa ľudia priam hrnuli, a kam len tak hocikoho neprijali… Aby bola absurdnosť dokonalá, farár vydieral ešte i okresného tajomníka KSČ, inak reakčného živla, ktorý tiež rozkladal stranu zvnútra, no počas tzv. SNP Nemcom udal svojich spolubojovníkov… Napokon, po dlhých bojoch, dobrí súdruhovia zvíťazili a zachránili tak rozkvitajúci socializmus… Film ma celkom pobavil, ale potom som začal premýšľať. Škoda, že STV2 tento film nevysielala v lepšom  čase, aby si diváci osviežili pamäť, akými hlúposťami boli kŕmení. Možno by si niektorí bystrejší uvedomili, že sa toho až tak veľa nezmenilo, že dnes sú kŕmení možno 100 násobne väčšími hlúposťami, akurát, že v réžii USA. Uvedomil som si však aj iné: komunistická propaganda narobila neuveriteľné škody v mysliach jednotlivcov vystavených 40 ročnému vymývaniu mozgov. Odhliadnuc od spôsobu, akým sa predrala k moci, cez justičné vraždy, boj s vnútorným nepriateľom – vykonštruované procesy, kolektivizáciu či okradnutie miliónov ľudí o celoživotné úspory počas menovej reformy v r. 1953 – navzdory tomu všetkému ešte i dnes počuť nemálo hlasov, ktoré s nostalgiou spomínajú na roky socializmu. Isteže, nedá sa poprieť, že sa neskôr dosahovali pozoruhodné výsledky, aj sa žilo relatívne ľahšie, no po akých zásahoch? Stredná a staršia generácia, ktorú rok 1948 a červená diktatúra zastihla, by s trpkosťou zaiste spomínala, ako boli okradnutí a privedení na mizinu po kolektivizácii a menovej reforme, a ako museli „budovať socializmus“ nekonečným hrdlačením za minimálnu, a častokrát i žiadnu mzdu. Nasledujúcim generáciám boli už pohodené omrvinky z dedovizní, no i tak už bolo lepšie. Budovanie socializmu a lepších zajtrajškov sa však ukázalo chimérou, keď ilúzia spoločného vlastníctva priniesla zároveň pocit vlastníctva nikoho, a tým spôsobené aj hospodárenie s ním. Zrútenie systému, ktorý sa dostal do slepej uličky a vo svojej agónii aj uznal nezmyselnosť “presocializovania” s následným povolením súkromného podnikania, bol nevyhnutným dôsledkom. Najväčšie škody však boli jednoznačne spôsobené v mysliach ľudí. Filmami, knihami, článkami a inou cielenou manipuláciou sa dosiahli choré javy v našej spoločnosti, ktoré v nej pretrvávajú dodnes. Či už chorá výchova k ateizmu, materializmu, čechoslovakizmu, internacionalizmu, tolerancii príživníkov, prekrúcaniu a prepisovaniu dejín, zamlčiavaniu pravdy, šírení lží, nenávisti voči „triednemu nepriateľovi“ a podobne. Toto všetko má za následok, že i v dnešnej dobe pretrvávajú mýty komunizmu. Komunistická propaganda spôsobila, že všetko národné je prezentované ako fašistické, že národovci sú chápaní ako extrémisti, že mnohé význačné osobnosti nášho národa sú dodnes zatracované a označované hanlivými prívlastkami, že dejiny sú dodnes prekrútené tak, ako to marxistickým čechoboľševickým pseudohistorikom, ktorými je SAV priam presiaknuté, vyhovuje, že fámy o nepočestnom živote kňazov sa usadili v mysliach mnohých ľudí, ba dokonca, že protinárodný boľševický puč – tzv. SNP sa stal štátnym sviatkom, hoci ním nebol ani za pravej éry komunistov do r. 1989. Je v skutku ťažké bojovať voči týmto komunistickým mýtom, ktoré sa uhniezdili v mysliach mnohých ľudí. Komunizmus si vyžiadal globálne 90 miliónov ľudských životov, čo ho radí vôbec k najzločinnejšiemu systému v ľudských dejinách. K zákazu komunistickej strany či ideológie však nedochádza, ba v SR sa KSS po roku 2002 dostala s podporou 6,23% do parlamentu. No najhoršie je to, že bývalí komunisti – straníci, sú dnes takmer vo všetkých politických stranách. Pripomína to ošúchaný vtip, že kohokoľvek budem voliť, zvíťazia aj tak komunisti…

„Reformovaní komunisti“ pod vedením P. Weissa po roku 1990 opustili KSČ ako krysy potápajúcu sa loď a zjavili sa pod značkou SDĽ. Vďaka SDĽ sa po voľbách v r. 1998 k moci dostala vláda národnej zrady, ktorá by bez podpory SDĽ nemohla vládnuť. Začal sa masívny výpredaj podnikov do zahraničia, ožobračovanie Slovenska a jeho obyvateľov, kolenačková politika a úplná podriadenosť USA a EÚ v každom ohľade. SDĽ spolu so SOP však našťastie dobačovali, keď so svojich spoločných 22% hlasov z roku 1998, zdecimovali svoje preferencie čosi nad 1% vo voľbách 2002. Ešte v r. 1999 sa od nich prezieravo odpojil R. Fico, keďže nedostal sľúbený post podpredsedu parlamentu, no dôvody boli možno aj iné. Ficom založený SMER sčasti vytuneloval voličský potenciál SDĽ, SOP či HZDS, no veľa ľudí sa vrátilo aj k „osvedčenej“ KSS. Po fúzii s dlhodobo 0%-nou SDSS si SMER pridal príponu SMER – SD (sociálna demokracia). Už dlhé roky prieskumy verejnej mienky vysoko favorizujú za víťaza volieb práve SMER – SD. Veľká väčšina „smerákov“ sú bývalí SDĽáci, SOPkári,, HZDSáci, SNSáci a ďalší prezliekači červených kabátov, ktorí sa tvária nenápadne, hoci už mali možnosť predviesť svoje „umenie“ v rokoch ich vlády. Netreba preto zabúdať, z akého hniezda vzišiel R. Fico, a akými ľuďmi sa obklopuje. Už len tento fakt musí naštrbovať jeho imidž dôveryhodnosti, ktorý sa snaží vyvolať…

SMER – SD je nebezpečnou stranou, od KSS sa líši len falošnejšou rétorikou a pokryteckejším správaním. Názory SMERu – SD sú s KSS veľmi podobné, najmä čo sa týka všetkého skôr menovaného – počnúc odsudzovaním nacionalizmu ako zvrhlosti, až po fetišistické uctievanie tzv. SNP – slovenskej národnej pohromy.

V tomto kontexte lepšie vyznievajú starí súdruhovia z KSS, ktorí síce zaspali dobu a ešte stále velebia už nejestvujúci ZSSR či Lenina, ale aspoň nezradili svoju značku, a tak vieme s kým máme dočinenia. Marxistická ideológia zameraná na materializmus im natoľko zatemnila myseľ, že každá debata s komunistami končí z ich strany pri tom, ako bolo za socializmu dobre a aké vymoženosti mali pracujúci.

Hoci súčasná zložitá ekonomická situácia im ženie vodu na mlyn, treba mať na pamäti, že komunisti sú zodpovední za ťažké zločiny na slovenskom národe. Okrem už prv menovaných, v r. 1958 presadili zákon o usadení kočovníkov, čím na Slovensku do dnešných dní nechali tikať časovanú nálož zhruba 380 000 neprispôsobivých asociálnych Cigánov, ktorých za svojej éry rozmaznali masívnymi podporami, priznávaním invalidity a tolerovaním ich populačnej expanzie. Od toho času absolútne nič v tejto problematike nevyriešili, ale to im nebráni iných obviňovať z toho, že vraj nemajú riešenia.  Nevraviac o perzekvovaní vlastných občanov, kádrovaní na spoľahlivých a nespoľahlivých, presunu nespoľahlivých do výroby, onálepkovania „kulakov“ a „vykorisťovateľov“, hoci šlo aj o drobných gazdov a živnostníkov na hranici biedy, nevraviac o útvaroch PTP, prenášaní viny „kulackých“ rodičov na ich deti – bránenie v štúdiu a podobne, osobitnú kapitolu potom tvoria praktiky ŠtB…

Komunisti preto nemajú právo čokoľvek rozprávať o morálke a tobôž nie kádrovať – to mohli počas 40 rokov svojej hrôzovlády. Aj preto posledné vyjadrenia kryptokomunistov a neomarxistov na účet národniarov, ktorých neváhajú tieto atrapy označiť za extrémistov či dokonca fašistov, sú neskutočnou drzosťou. Komunisti by nemali zabúdať na svoju minulosť, zamiesť si pred vlastným prahom a sypať si popol na hlavu a poprední súdruhovia, ale aj eštebácke živly by mali byť radi, že neskončili ako Ceaucescu v Rumunsku. Ideológia komunizmu by mala byť zakázaná, rovnako, ako je to v prípade fašistických strán a hnutí. Alebo potom je potrebné legalizovať obe. V USA je takéto niečo možné. Takže, keď sa už opičíme, tak do dôsledkov. Ale my sme zas moskovskejší (bruselskejší) než Moskovčania (Bruselčania).

Mgr. Slavomír Hromada