Dlhý čas som rozmýšľal, či mám napísať reakciu na tvorbu osoby tak deštruktívnej a sociopatickej, akou nepochybne je spisovateľ, komentátor a “teológ” Michal Havran. Či sa vôbec oplatí reagovať na jeho hysterické a afektované útoky na každého, kto nemá tak ako on homoerotické fantázie s utečencami, moslimami, či eurokraciou. Túto myšlienku som načas opustil ako zbytočnú stratu času, avšak pod vplyvom udalostí posledných týždňov som sa k danej téme predsa len vrátil.

Vražda #All for Jána a jeho priateľky totiž spôsobila masovú hystériu, ktorej plodom bolo konštatovanie, že “útok na novinárov je útokom na nás všetkých”, ako som si prečítal na jednom z transparentov na “spontánnych” zhromaždeniach. Opozícia, médiá a prezident Kiska už majú vinníka a to bez toho, aby prebehlo riadne vyšetrovanie, zadržanie páchateľov a súdny proces. Týmto sa nezastávam našej kozmeticky upravenej a skorumpovanej vlády, ani zahraničných kolonizátorov. Keby bolo po mojom, všetci by sa museli porúčať z Republiky, a to bez ohľadu na to či sú talianskeho, nemeckého, či kórejského pôvodu, lebo ani jeden sa u nás nedostal k majetku slušným, alebo aspoň férovým spôsobom. Avšak táto hystéria má za následok, že novinári začínajú byť považovaní za akýchsi sekulárnych svätcov, dobre že nie verejných činiteľov, a to nie je správne! Väčšina z nich totiž už roky za cudzie peniaze urputne vo svojich článkoch bojuje proti našej kultúre, náboženstvu a dejinám. Aj keď to možno nie je Kuciakov prípad, je dôležité tento trend demaskovať na príklade tak význačnom a symptomatickom, akým je práve Michal Havran.  

Výber z výplodov tohto podľa vlastných slov spisovateľa je možné prečítať si v brožúre “Obesíme ťa” (myslí sa tým autor), čo je na nej asi jediný sympatický motív. Havran teda neprichádza s ničím novým, keďže sa jedná o zhrnutie jeho komentárov z rokov 2016 a 2017. Napriek obsahu neustále aktivujúcom dáviaci reflex je to svojim spôsobom poučné čítanie. Veľmi pekne totiž ukazuje mentálnu úroveň väčšiny novinárskej obce a jej myšlienkovej liahne – bratislavskej kaviarne.

Prvá kapitola – Emancipácia hlúposti – sa nezaoberá intelektuálnym vývojom pána autora, ako by sa mohlo na prvé počutie zdať. V prvých dvoch článkoch predmetnej kapitoly komentuje pozitívny prínos islamu pre Európu a kladné hodnotenie zrejme autorovho osobného hrdinu, stredovekého arabského filozofa Averroa, ktorý žil v moslimami okupovanom Španielsku. Ten podľa Havrana “holými rukami pomáhal budovať európsku civilizáciu”. Zrejme to mal dokázať tým, že komentoval Aristotela, pričom si neuvedomuje, že bez Aristotela by nebolo ani žiadneho Averroa, pretože Arabi s ničím originálnym neprišli a filozofiu, ktorú dokázali dobre len komentovať, prebrali od Grékov, čísla od Indov a správu štátu od Peržanov. Možno jediný originálny počin, s ktorým prišli, bolo že alkohol pomenovali Al-kohol. Ďalší článok, v ktorom Trumpov úspech pripísal predovšetkým seriálu Akty X, si nevyžaduje myslím ďalší komentár. Havran sa samozrejme s vervou pustil do “bielej spodiny”, ktorá vraj za týmto volebným úspechom stojí. Praví Američania sú pre neho len obyvatelia hlavného mesta a New Yorku, ktoré nazýva “predmestiami Európy” a požierači šalátov zo Starbucksov a pijani smoothies s príchuťou acai. Tvrdo pracujúci Američania žijúci v malých komunitách, pracovitosti a zbožnosti sú však cieľom nevyberaného autorovho posmechu. Taký Američan je preňho obézny konzument hamburgerov jazdiaci na pick-upe, strihajúci zľavy do Walmartu, ťažko pracujúci na mori, v automobilkách alebo v lesoch. Lebo keby sa dobre učil, mohol sa živiť hnidopichaním, tak ako Havran.  To už prechádza aj na Slovensko, keď týchto “zaostalejších” Američanov prirovnáva napr. k obyvateľom Podbrezovej. Havran s typickou bratislavskou nadradenosťou totiž cepuje Slovákov z vidieka, pohoršujúc sa nad tým, že po dvore chodia celý deň v teplákoch, po dedine na bicykli a nakupujú v zľavách. Pritom pánovi spisovateľovi zrejme nenapadlo, že v tých zľavách nakupujú zrejme preto, že v Gelnici alebo Michalovciach a priľahlých okresoch musia ľudia vyžiť zo 400-eurovej výplaty, a že sa na krátke vzdialenosti prepravujú bicyklom preto, aby ušetrili na benzíne, nie z rozmaru ako združenie Cyklokoalícia v hlavnom meste alebo tí Bratislavčania, ktorí chodia autom aj na hajzel!

V tomto nevyberanom útoku je potom skutočnou lahôdkou článok “Buďme všetci elitami…”, kde v jednej vete plače nad tým, že ľudia pracujúci s jazykom a jazyk tvoriaci (myslí tým zrejme seba) musia znášať vulgárne obvinenia z klamstiev a fabulátorstva od “ľudí v montérkach”, pričom o kúsok ďalej svojich názorových oponentov označuje za fašistov a rasistov odtrhnutých od života a za autentické svine. Pre Havrana je stredobodom ich života kostol a pálenka a samozrejme ešte bitie žien, aby bolo Istanbulskému dohovoru učinené zadosť. Jeho oponenti ho vraj napádajú pod vplyvom nočného sledovania černošského gay porna. Koľko z autorových voľnočasových aktivít sa skrýva za týmto hodnotiacim výrokom už nechám na posúdenie čitateľa. Ale pozor!  Pán Havran je aj zdatným spisovateľom science fiction. V článku “Výpovede z občianskej vojny” nám načrtáva postapokalyptický scenár odohrávajúci sa po nástupe “Novej doby”, čiže po akejsi nacionálnej revolúcii. Počas nej boli pobití cigáni z osád, sýrski kresťania, černošský futbalista z Trenčína a súčasný prezident. Je zaujímavé, že Havran sa zrejme tejto “očisty” vôbec neobáva, lebo napriek názvu knihy medzi obeťami chýba. Celý článok má u verejnosti vzbudiť obavy z priebehu nastoľovania “hnedej diktatúry” na Slovensku, ktorá má byť brutálne, až zversky prevedená. To mu však vôbec nebráni, aby v článku “Sodoma, Gomora a Paríž”, písal presne v opačnom garde. Je to krátka fikcia o tom, čo by sa stalo, keby predsa len prezidentské voľby vo Francúzsku vyhrala Le Penová. Podľa Havrana by sa najprv odtrhli Baskovia, nasledovaní Korzičanmi. Bretónci a Okcitánci by o tom minimálne uvažovali. Ale to pravé orechové ešte len príde, pretože Havran úplne jasne predpovedá občiansku vojnu, ktorá sa začne útokom dvojmiliónového davu ozbrojeného železnými tyčami, dlažobnými kockami a zápalnými fľašami na Paríž. Škoda, že nekonkretizuje akého budú pôvodu či vierovyznania, aj keď je to pre každého rozumného človeka asi zbytočná otázka. Oslavujúcich priaznivcov Le Penovej obkľúčia na námestí de Vendôme. Ďalej autor fantazíruje o tom, ako sú členovia Národného frontu vešaní na kandelábre dolu hlavou ako Mussolini. Ak sa predtým rozohňoval nad tým, že sú intelektuáli šikanovaní “ľuďmi v montérkach”, teraz vo svojej eseji s pôžitkom sleduje, ako je spisovateľ Michel Houellebecq (autor protiislamského románu Podvolenie, pozn. MP) v Marais napadnutý skupinou ultraľavičiarov ozbrojených hasákmi. Je vyzlečený, všelijako ponižovaný a s prebitou lebkou predhodený Le Penovej priaznivcom k nohám. A tak teda tieto moslimsko-jakobínske orgie násilia by podľa neho boli adekvátnou odpoveďou na volebný úspech kandidátky NF. Lebo násilné prebratie moci v štáte pravicovými “extrémistami”, ktoré hrozí maximálne tak v hlavách ustráchaných liberálov, je úplným koncom dejín a civilizácie. Násilné zvrhnutie demokraticky zvolenej prezidentky, ktorá nevyhovuje jeho obmedzenému pohľadu na svet, by však bolo v úplnom poriadku.

A samozrejme teológ Havran nemohol opomenúť ani otázku náboženstva. Ako (možno) praktizujúci protestant nazýva hneď na prvých stránkach kresťanstvo ako primitívne a poverčivé náboženstvo predkov. Neváha napadnúť ani svojho proroka Luthera, keď pripomína jeho spis O židoch a ich klamstvách, v ktorom pôvodca Reformácie navrhuje vypálenie synagóg, židovských škôl a zákaz rabínskej výučby. Ďalej svoju rodnú Evanjelickú cirkev peckuje kvôli prípadu kaplána Paulúsa, ktorý sa verejne zastal LGBT agendy. Havran tu však podľa môjho názoru správne ukazuje na príklady zo zahraničia, kde protestantské cirkvi bežne sobášia homosexuálov vo svojich kostoloch alebo ich rovno vysväcujú až po hodnosť biskupa. Je to ďalší dôkaz, že protestantizmus a teológovia typu Havrana sú v evolúcii kresťanstva slepou uličkou.

A v neposlednom rade nemohli zostať bez hany ani tradičné hodnoty. Teda myslím tým v ponímaní konzervatívne naladených občanov, lebo, ako sám priznáva, preňho boli najtradičnejšími hodnotami babkin ríbezľový sirup a sánkovačka na Kolibe. Ďalej čitateľa nudí už zabehnutými liberálnymi mantrami o tom, že žijeme v najlepšom období v dejinách a zákaz nedeľného predaja by spôsobil, že by sa v Európe nedalo žiť. Mieša hrušky s jablkami a obdobie dvoch svetových vojen ukazuje ako príklad, čo tradičné hodnoty spôsobili. Pre pána Havrana by bolo asi ťažkým šokom zistenie, že tradičné hodnoty začali odumierať spolu s tradičnou spoločnosťou už na konci osemnásteho storočia a strata týchto hodnôt priniesla koncentračné tábory (ale prvé nie nemecké pre Židov, ale anglické pre Búrov), genocídy, gulagy, krvavé revolúcie, umelo vyvolané hladomory, úpadok morálky a tie dve nešťastné a dysgenické ( spôsobujúce degeneráciu, zníženie kvality napr. vlastností jednotlivcov  ) svetové vojny.

Slovom, Michal Havran splodil nestráviteľný panflet plný poloprávd či vyslovených lží, rúhaní a znásilňovania histórie. Ako jeden príklad za všetky uveďme, že v kapitole “Prečo sa Európa už nikdy nevráti do stavu nevinnosti” popisuje britských a amerických vojakov, ktorých vítali na konci druhej svetovej vojny oslobodení obyvatelia Prahy, Bratislavy a Moskvy!!!

Je teda otázne, či sú takýto ľudia vhodní na piedestál hrdinov demokracie, ako svedomie občianskej spoločnosti. Lebo Michal Havran nie je nejakou výnimkou medzi svojimi kolegami. Je skôr konštantou. A tí, ktorí neustále útočia na to dobré, čo nám z európskej kultúry ešte zostalo, sú novinári. Nie sú to žiadne neviniatka, bojujúce za lepšiu budúcnosť. Aspoň nie takú, kde by mohli slušní ľudia slušne žiť. Preto im treba sprosté útoky na kultivovanosť, pravdu a legitimitu neustále oplácať. Lebo pero je niekedy naozaj silnejšie ako meč!

Mgr. Miroslav Kuna