Dejiny každého národa sú plné faktografických udalostí, osobitých postáv,  vzrušenia, prekvapení , pozoruhodných príbehov, ale aj tajuplných nejasností. Ten kto sa zaujíma o slovenskú históriu vie, že je pestrá a rozmanitá. Jednou z nepísaných vlastnosti historika je schopnosť bádať nezaujato, odolávať spoločensko – politickým tlakom a odosobniť sa od ideologických nánosov. Sú to jedny zo základných predpokladov pre slobodný výskum, pre prejavenie slobodného názoru. Je to presne ta sloboda, ktorú tak  rečníci z  roku 89 radi vyzdvihovali.

Nedávno sa v médiách objavila informácia, že historici SAV, v súvislosti so vstupom podľa nich extrémistickej politickej strany do NR SR žiadajú zvýšiť na školách počet hodín dejepisu a chcú zmenu pri vydávaní a schvaľovaní učebníc. Hlavnými iniciátormi tejto výzvy sú predovšetkým historici s pochybnou minulosťou, aktívne publikujúci za bývalého režimu, špecializujúcich sa predovšetkým na 20 storočie.

Presne tí historici, ktorí prvú slovenskú republiku 1939 – 1945 hodnotia takmer výlučne z pohľadu židovskej otázky, ale ku kontroverznému vzťahu židovskej obci k novovzniknutej prvej ČSR tesne po jej vyhlásení mlčia.

Presne tí historici, ktorým vôbec nevadí, že prvý Slovenský štát,  štátná aparatúra, média a ich poslucháči  nazývajú vojnovým napriek tomu, že vznikol 14. marca 1939, teda pred vojnou.

Presne tí historici, ktorí mali problém s označením Andreja Hlinku za otca národa, ale uctiť si Deklaráciu Slovenského národa, nemali problém, aj keď Andrej Hlinka bol jeden z jej hlavných iniciátorov, rečníkov a signatárov.

Presne tí historici, podľa ktorých Svätopluk nebol kráľom napriek tomu, že v listinách sa spomína ako rex Sclavorum, čo jednoznačne preukázal jeden zo zakladateľov modernej slovenskej historiografie prof. Marsina.

Presne tí historici, ktorým prekáža socha Svätopluka na Bratislavskom hrade, ale na hrade Slovenská Lupča im už neprekáža. Dokonca niektorí špecialisti na stredovek tvrdili, že Svätopluk nikdy do niekdajšej Bratislavy nevkročil, čo je logicky nepravdepodobne, keďže počas svojej  vlády Rastislav sídlil  i na Devíne a Svätopluk zastával  nitrianský údel.

Presne tí historici, ktorí často krát ostro vystupujú voči svojim kolegom, oponentom s iným názorom na historickú udalosť.  Keď samozvané persóny, vrátane moderátorov, či novinárov kádrujú, degradujú a zosmiešňujú výsledky výskumov, prác a titulov špičkových historikov ako naposledy Martina Lacka, títo historici  sa ich vôbec nezastanú.

Historici, ktorí svojou výzvou broja proti ,,extrémizmu“ sa  v podstate snažia sa o normalizáciu výkladu dejín vyhovujúcim len ich výskumom a presvedčeniu. Tým sa chcene či nechcene dostávajú do situácie spred roku 1989. Je však zaujímavé, že doteraz im tie učebnice nevadili, dokonca na tvorbe niektorých titulov sa sami spolupodieľali.

Dnes je však doba iná, ako bola pred 26 rokmi. Ľudia dozrievajú, žili aj v minulom režime, vedia porovnávať a hlavne majú dobrú pamäť . V súčasnosti majú mladí aj starší neobmedzené možnosti dostať sa k literatúre. Prečo títo bojovníci, profesionálni historici za ,,historickú pravdu“ vedome či nevedome profesne podliehajú vlastnému videniu sveta, podliehajú zaujatosti, komplexu z vlastnej identity alebo aktuálnemu politickému boju? Nebude to tým, že je to prirodzené ? Nebude to tým, že história nie je čierno – biela? Nebude pravda v tom, že každý národ, etnikum má  právo na  napísanie vlastných dejín, aj keď sú pohľady rozdielne? Práve o rešpektovaní rozdielnych pohľadov, uhlov pohľadov je založená sloboda bádania a prejavu. Prečo nám ju títo intelektuáli chcú brať?

Mgr. Peter Kušnír