5. októbra uplynie 85 rokov od odsúdenia Vojtecha Tuku vo veľmi pochybnom procese, ktorý bol zinscenovaný pražskou vládou s úmyslom rozbiť jednotu autonomistického tábora pod vedením HSĽS. Profesor Tuka bol odsúdený za protištátnu činnosť v prospech Maďarska na 15 rokov väzenia a stratu občianskych práv na 3 roky. HSĽS protestovala proti odsúdeniu prof. Tuku a odvolala z vlády svojich ministrov, Jozefa Tisa a Ľudovíta Labaja. Týmto krokom prešla HSĽS znovu do opozície. Prečo došlo k odsúdeniu prof. Tuku?

Prof. Tuka 1. januára 1928 uverejnil v denníku Slovák článok V desiatom roku Martinskej deklarácie, s podtitulom Štátofilozofická úvaha. Zastával v ňom tézu o tzv. vacuum iuris (stav bezprávnosti), ktorý mal nastať na Slovensku 31. októbra 1928, ak reprezentanti slovenského národa v zmysle tajnej klauzúry Martinskej deklarácie pred uplynutím stanovenej lehoty desiatich rokov nepotvrdia, že Slováci chcú patriť do zväzku česko-slovenského štátu. Keďže filozofickoprávne teórie prof. Tuku mohli sa vykladať ako vrcholne nebezpečné pre existenciu ČSR, centralistické politické kruhy využili túto príležitosť a organizovali mohutnú propagandu, aby zničili nebezpečného protivníka a čo najviac skompromitovali HSĽS.

Denník Slovák uverejnil 4. októbra 1941 príspevok o prof. Tukovi, v ktorom poukázal na to, že odsúdením prof. Tuku bol vlastne odsúdený slovenský národ a jeho túžby. Preto po jeho odsúdení nastala ozvena v celom národe, aj v zahraničí. Denník Slovák uviedol aj záverečnú časť obhajovacej reči prof. Tuku, v ktorej obžalovaný poukázal na nespravodlivosť celého procesu, ktorý mal dokázať prepojenie autonomistickej myšlienky na maďarskú iredentu. Táto hypotéza sa opierala o známu teóriu o jednotnom československom národe v etnografickom zmysle. Podľa prof. Tuku táto teória narobila nielen Slovákom, ale aj samotnej republike viac škody, než celá maďarská propaganda. Obžaloba si myslela, že po odsúdení prof. Tuku nastane triedenie duchov a že je ešte mnoho dobromyseľných Slovákov, ktorí veria v Tuku. Hoci sa našli v HSĽS niektorí ľudia, ktorí vystúpili verejne proti Tukovi, pravdou zostáva skutočnosť, že drvivá väčšina predstaviteľov HSĽS na čele s Andrejom Hlinkom sa zastala prof. Tuku, pretože boli presvedčení o jeho nevine. Na záver svojej obhajovacej reči prof. Tuka vyslovil želanie, že ak jeho odstránením prestanú prechmaty, napravia sa krivdy a predovšetkým sa zabezpečí právo, zdravý vývoj a blahobyt Slovákom, potom obetuje nielen svoju slobodu, ale aj život za svoj národ.

Presvedčenie o nespravodlivosti procesu s prof. Tukom zdieľali nielen predstavitelia HSĽS, ale aj niektorí centralistickí politici, napríklad česko-slovenský minister Jaromír Nečas, ktorého Tuka neskôr intervenciou vyslobodil z koncentračného tábora, a rovnako šéf Národných demokratov Karel Kramář, jeden zo zakladateľov ČSR, ktorý podľa osobného tajomníka prof. Tuku z tej doby ponúkal Tukovi pomoc pri úteku do exilu. V. Tuka bol napokon odsúdený pričom v záverečnej reči zdôraznil, že „rozsudkom týmto kladú sa základy slovenského štátu na stá a stá rokov“. Odmietol miesto v snemovni, ktoré mu HSĽS ponúkala v rámci mandátov z druhého skrutínia a nastúpil výkon trestu, počas ktorého neboli umožnené návštevy ani jeho manželke. V roku 1937 bol V. Tuka prepustený do domáceho väzenia v Plzni so zákazom stykov s bývalými spolupracovníkmi.

V. Tuka bol teda nespravodlivo odsúdený vo vykonštruovanom politickom procese. V tejto súvislosti treba ešte povedať niekoľko slov o teórii, že prof. Tuka bol maďarským agentom v rokoch 1920 – 1929. Tieto falošné hypotézy sa zakladajú na maďarských dokumentoch, ktoré boli odtajnené. Ich cieľom však bolo zdiskreditovať predstaviteľov autonomistického hnutia na Slovensku a získať ich na svoju stranu. Historik Ivan Kamenec, ktorý s dokumentmi pracoval, nevylúčil, že je možný aj výklad, ktorý špionáž popiera. Navyše tvrdenie, že proces mohol byť vyhlásený za oprávnený na základe neskoršie objavených dokumentov, je totálne nepochopenie princípu dokazovania viny pred súdom. Z toho teda vyplýva, že aj tieto dokumenty treba kriticky posudzovať a neprikladať im veľkú vierohodnosť.

Ján Hodúr