Charles August Lindbergh (4. február 1902, Detroit, 26. august 1974 Havaj) známy tiež ako Šťastný Lindy alebo Osamelý orol, sa preslávil prvým sólovým preletom Atlantického oceánu. Angažoval sa tiež na strane amerických izolacionistov, kde sa zviditeľnil, dnešným newspeakom povedané, politicky nekorektnými názormi.
Narodil sa do rodiny švédskych prisťahovalcov, jeho otec bol kongresman a odporca vstupu USA do prvej svetovej vojny. Lindbergh sa od mladosti zaujímal o lietanie a venoval sa populárnemu leteckému kaskadérstvu. Neskôr lietal pre leteckú poštovú spoločnosť, ktorá bola neslávne slávna svojimi nekvalitnými strojmi a vysokou úmrtnosťou pilotov. Počas tejto služby prežil štyri havárie, vďaka čomu prišiel k jednej zo svojich prezývok – Šťastný Lindy. Lindbergh však získal celosvetovú popularitu najmä ako prvý človek, ktorý sám v roku 1927 nonstop letom prekonal Atlantický oceán. So svojim jednomotorovým lietadlom Spirit of St. Louis vyštartoval z New Yorku a za 33,5 hodiny pristál v Paríži. Nespočetné davy ho vítali vo Francúzsku a aj doma ako znamenie doby, ktorá ešte vedela oceniť hrdinstvo.
Francúzsky prezident ho vyznamenal Radom čestnej légie, ten americký Medailou cti. Na vrchole popularity ho však zasiahla osobná tragédia, keď mu uniesli a zavraždili prvorodeného syna Charlesa. Mediálny tlak okolo celej udalosti donútil Lindberghovcov opustiť Spojené štáty a usadiť sa vo Veľkej Británii a Francúzsku.
Na urgentnú požiadavku amerického atašé v Berlíne prijal poverenie zistiť všetko o nemeckých vojnových plánoch. Pri tejto príležitosti sa oboznámil s nemeckým letectvom. Postupne však táto misia prestala mať pre neho formálny charakter. Po chaose, ktorý zažil doma, mu veľmi imponovala atmosféra disciplíny a poriadku, akou sa režim navonok prezentoval. Nemci tiež oceňovali jeho úspechy, čo vyvrcholilo udelením Rádu nemeckého orla Lidberghovi. Ten vo svojej správe dal jasne najavo, že ak Veľká Británia a Francúzsko napadnú Nemecko, bude to ich koniec. K tomuto záveru ho však neviedla nejaká sympatia k nacizmu. Lindbergh bol presvedčený, že nová občianska vojna medzi bielymi európskymi kresťanmi povedie nielen k boľševizácii kontinentu, ale aj k úpadku ľudskej civilizácie a kultúry ako celku.
Keď vojna v Európe napokon vypukla, Lindbergh sa stal rozhodným zástancom politiky nezasahovania. Využil svoju popularitu a pridal sa k protivojnovému výboru America First! Hovoril na masových zhromaždeniach a na jednom takom v Des Moines v Iowe označil tri skupiny, ktoré tlačia USA do vojny. Mala to byť Rooseveltova administratíva, Angličania a Židia. Posledných menovaných obvinil z toho, že ovplyvňujú verejnú mienku prostredníctvom svojho monopolu v médiách, pričom im na pomoci ich prenasledovaným súkmeňovcom v Európe záleží viac ako na záujmoch Ameriky. Bol to práve tento prejav, ktorý vyvolal doslova hystériu v tlači a zásah vlády. Lindbergh, aby neuškodil výboru, radšej rezignoval na všetky funkcie a utiahol sa do ústrania. Rozhodne však odmietol odvolať svoje slová.
Po japonskom útoku na Pearl Harbor sa však hlási do aktívnej služby, avšak armáda ho odmietla so slabomyseľným odôvodnením, že nie je dostatočne lojálny vlasti. Odišiel teda na front ako odborný konzultant ozbrojených síl. Navrhol niekoľko technických zlepšení bojových lietadiel, ktoré viedli napr. k zostreleniu japonského admirála Jamamota. Podarilo sa mu ako civilistovi tiež zúčastniť sa 50-tich bojových misii, pričom mal preukázaný aj jeden zostrel nepriateľského lietadla. Po vojne žil pokojný život a hoci jeho predpovede o vývoji v Európe boli vcelku správne, vzhľadom na holokaust si uvedomil, že jeho názory by už americká verejnosť nezdieľala. Svoje postoje však nezmenil a ako jeden z mála sa dočkal aj satisfakcie, keď ho prezident Eisehower povýšil na brigádneho generála. Charles Lindbergh tak zostáva príkladom skromného hrdinu, ktorý dokázal svoju odvahu nielen v kokpite lietadla, ale aj za rečníckym pultom. A takáto odvaha je nasledovania hodným príkladom práve v dnešných časoch.
Mgr. Miroslav Kuna