Takto eufemisticky nazvali pred 20 rokmi lídri NATO bombardovanie Juhoslovanskej zväzovej republiky. Výsledkom 78 dňových zničujúcich náletov bolo vymanenie sa Kosova z moci Belehradu a postupné kroky k úplnému odtrhnutiu sa. Kosovo vyhlásilo nezávislosť 17. februára 2008 odtrhnutím sa od Srbska. Srbsko túto skutočnosť odmieta uznať, naďalej považuje územie Kosova za svoju integrálnu súčasť, poukazujúc pritom na historicitu územia Kosova ako kolísky Srbskej štátnosti. Svetové spoločenstvo táto skutočnosť rozdeľuje – pokým USA a väčšina západných krajín uznala nezávislosť Kosova, naopak Rusko a Čína a časť krajín EÚ (medzi nimi Slovensko, Španielsko, Rumunsko, Grécko či Cyprus) hovoria o nezákonnom akte narušenia suverenity Srbska.
Pohnutá história
Na území Kosova žije približne 2 126 000 obyvateľov. Z tohto počtu až 88% tvoria etnickí kosovskí Albánci (momentálne nazývaní už aj ako „Kosovčania“). Srbov v Kosove žije zhruba 7%, zvyšných 5% pripadá na Cigánov, Bosniakov či Goranov. Kosovo má bohatú históriu, avšak vždy bolo srbským územím. Postupne sem však zo susedného Albánska začali prichádzať Albánci, ktorých počet vďaka silnej populačnej expanzii narastal. V rokoch druhej svetovej vojny bol región Kosova pripojený k tzv. Veľkému Albánsku, ktoré bolo faktickým protektorátom Talianska. Počas okupácie bolo vyhnaných množstvo Srbov a iných nealbáncov. Po ukončení 2. svetovej vojny sa Kosovo opäť stalo súčasťou Juhoslávie. V rámci nej získalo aj postavenie autonómnej oblasti, ako napríklad Vojvodina, postavenie samostatnej zväzovej republiky však nezískalo. V 80. rokoch začali prvé náznaky vzájomných národnostných treníc medzi Albáncami a Srbmi. Počas návštevy Kosovskej Mitrovice v roku 1989, keď sa miestni Srbi sťažovali na útlak a prenasledovanie zo strany Albáncov, prezident Slobodan Miloševič vyhlásil: „Už nik vás nebude biť!“
Continue reading →
