Dnes sú veľké štáty na západe a juhu starého kontinentu vnímané najmä ako hráči vo veľkej východnej kríze, hráči, ktorých pôsobenie nemalá časť slovenskej verejnosti vníma negatívne. Treba však tiež podotknúť, že tento región zároveň zažíva nebývalú polarizáciu, o ktorej sa zo slovenských médií väčšinou nedozviete. Spoločnosť sa aj tam štiepi na tábory, ktoré si prestávajú rozumieť aj v takej základnej otázke, akou je prežitie liberálnej demokracie. Hlavne vo Francúzsku a Taliansku začína politická scéna z tohto hľadiska vykazovať až nádejne veľkú nestabilitu. Liberálny historik Martin Horička v denníku SME dokonca parafrázoval Lenina, keď hovoril o revolučnej situácii. Francúzska politická scéna bola ako-tak stabilná vďaka Charlesovi de Gaullovi, ktorý ťažkopádny systém Štvrtej republiky nahradil prezidentským modelom.

Avšak meniaca sa spoločnosť v krajine galského kohúta môže čoskoro prekonať aj túto zábezpeku. Už v roku 2017 sa šokujúco dostala do druhého kola Marine Le Penová, pričom šlo o voľby, kde bola najnižšia účasť voličov za polstoročie a neplatných lístkov bolo rekordných 12%. Blížia sa ďalšie prezidentské voľby a Macron je neobľúbený, takže voliť sa bude nie za neho, ale proti ostatným. Súčasný prezident má totiž až troch potenciálnych vyzývateľov z prostredia silnejúcej pravice. Na čele je opäť až do omrzenia Marine Le Penová, ktorá sa snaží hrať na političku stredu, Valérie Péscresse ako kandidátka stredopravých Republikánov a politický komentátor a hlas intelektuálnej pravice Éric Zemmour. Na druhom konci tejto komickej opery sa opäť nachádza jakobín Jean-Luc Mélenchon, líder krajnej ľavice. Je zaujímavé a povzbudivé, že toto spektrum vôbec nereflektuje ekonomické otázky, ale hlavnou témou diskusii sa stalo prisťahovalectvo, islamizmus a z nich plynúca kriminalita. A teraz už aj vojna. Nás však tieto politické tančeky na pobavenie apatických más zaujímať nebudú. Oveľa dôležitejší je nedávny prieskum vysokej školy Sciences, podľa ktorého sa francúzska spoločnosť posúva doprava a pribúda ľudí, ktorí sa identifikujú ako krajní pravičiari.

Až 63% Francúzov je presvedčených, že krajina hostí priveľa migrantov a 57% zasa verí, že sociálnu spravodlivosť možno nastoliť len prerozdelením kapitálu. Skutočným varovným prstom bol však otvorený list generálov a zhruba 26-tisíc vojakov v zálohe, ktorý vlani nepríjemne zaskočil vládu. Jeho signatári sa domnievajú, že ak sa rázne nezakročí proti spomínaným vnútorným problémom, hrozia násilné občianske nepokoje. S ich závermi súhlasí 58 % Francúzov a 49% sa domnieva, že v prípade rúcajúceho sa spoločenského poriadku by mala prevziať moc armáda. Aj keď Macron pravdepodobne vyhrá aj tieto voľby, nebyť väčšinového volebného systému, politike by dominoval “extrém”. Ale čo nebolo, môže byť. Možno aj zmenou ústavy, ako to urobil svojho času de Gaulle. Ešte zaujímavejší je pohyb v Taliansku. Krajina je od 90.-tych rokov v recesii a vyhliadky do budúcnosti nie sú lepšie. V posledných parlamentných voľbách zvíťazilo ľavicovo-populistické Hnutie piatich hviezd, avšak druhou najsilnejšou stranou sa stala (vraj) krajne pravicová Liga Mattea Salviniho. Celkový počet hlasov pre “populistov” sa tak zvýšil z 30% v roku 1994 na neuveriteľných 70% v roku 2018. Avšak absolútnym šokom pre liberálnu demokraciu by mohli byť voľby v prvej polovici budúceho roka.

Podľa prieskumov je totiž na čele radikálna strana Bratia Talianska, dedička národno-konzervatívnej tradície (dokonca sa k nim pridal aj pravnuk Benita Mussoliniho, keď za ňu kandidoval do europarlamentu v roku 2019). Momentálne by ju volilo 21% voličov. Rovnaké percento by chcelo voliť aj Ligu. Takto vyvstáva veľká nádej, že Bratia Talianska spolu s Ligou zostavia nacionalistickú vládu. Taliansko je dobre známe politickou nestabilitou, veď od roku 1945 malo až 66 vlád. Mnoho Talianov preto vidí ako východisko z ekonomickej, politickej a sociálnej krízy len radikálne riešenia. Na západe tak pomaly, ale isto dochádza k politickej kríze elít, ktoré čoraz ťažšie dokážu udržať status quo a stoja na čele národov, ktoré už nie sú ochotné žiť v doterajšom systéme. Pandémia, či práve vojna na východe môžu byť onou rozbuškou, ktorá celú stavbu tamojšej spoločnosti nadobro rozmetá. A je to práve “krajná pravica” zaštítená nacionalizmom, ktorá môže byť hybnou silou a počiatkom kontrarevolučných zmien.

Budúci vývoj Francúzska a Talianska je dôležitý aj pre budúcnosť Európskej únie. Ak by tam vyhrali odstredivé sily, je jasné, že prvý by z nej vystúpil Paríž. Francúzi úniu nikdy nemali radi a Taliani by takémuto scenáru len ťažko dokázali odolať pre jeho prílišnú príťažlivosť. Briti sú už slobodní a Španielsko sa zmieta vo vnútornom chaose prakticky od smrti caudilla Franca a nástupu nehodného kráľa a krivoprísažníka Juana Carlosa I. Európska únia by sa tak reálne scvrkla na Nemecko a jeho hegemóniu nad členmi toľko velebeného jadra, čo by mu možno ani tak celkom nevadilo (modifikovaná Mitteleuropa). Rozpad únie by tým pádom mohol viesť k vytvoreniu prirodzených regiónov, medzi ktoré by patrila aj V4. A kontinent by navyše mohla zasiahnuť pod vedením nacionalistických vlád vlna skutočnej obrody, aj keď očakávanie Reconquisty by bolo zrejme prehnané a predčasné. To všetko samozrejme znovu s výnimkou environ a villkommenskultur Berlína. Ale nemeckí voliči si za svoj etnomasochizmus žiaľ nezaslúžia lepší osud, ako ten, čo si sami pripravili.

Ľutovať môžeme len východných Nemcov, ktorí sú národne uvedomelejší a väčšinou nesúhlasia s politikou vládneho establišmentu. Ale kto vie, keď už teraz existujú dva nemecké štáty (NSR a Rakúsko), možno sa dožijeme aj znovuzrodenia Pruska. Najbližšia doba ukáže, kde sa veľké európske štáty na svojej evolučnej (či devolučnej) ceste vlastne posunú. Pre nás je dôležité ponaučenie, že v prípade zásadného obratu ich vnútorných politík by následné rozkolísanie európskeho priestoru mohlo byť toľko očakávaným zlatým úsvitom. Ten je možno nakoniec už za rohom, akokoľvek sa to z pohľadu súčasnej beznádeje zdá nereálne. Dejiny by si nakoniec takéto prekvapenie nepripravili po prvý raz.  

Mgr. Miroslav Kuna