Zamyslenie na november

Viacerí, ktorí tento článok čítate, si istotne spomeniete na udalosť, ktorá sa odohrala niekedy začiatkom decembra v roku 1989. Presný dátum si už, žiaľ, nepamätám. Bolo to vo chvíľach opojenia, vo chvíľach skutočnej slobody, jednotnosti a eufórie, ktorá však bola postupom času dôkladne prispôsobená mocným tohto sveta. I tak veľmi rád spomínam na tieto dni, pretože vtedy sme všetci očakávali niečo nové, nepoznané, bol to pre všetkých akýsi nový impulz do života.

S príchodom pomyselnej slobody sa v hraničnom pásme na Devíne najprv spoločne strihali ostnaté drôty, ktorého kúsok máme dodnes odložený vďaka môjmu otcovi. Už o niekoľko dní neskôr sa zorganizoval masový pochod cez otvorený hraničný prechod v Petržalke. Na tomto pochode, do blízkej rakúskej dedinky Wolfsthal, sa vtedy zúčastnilo odhadom niekoľko desiatok tisíc ľudí. Išli sme aj my, celá rodina. Tá eufória sa nedá ani opísať. Bol to skutočný pocit slobody po prekročení štátnej hranice pre všetkých obyčajných ľudí, ktorí dovtedy žili za ostnatým drôtom. Pamätám si, že moja mama mi vtedy ako 17 ročnému študentovi nabalila dva hrnčeky, na ktorých boli vyobrazené srdiečka s tým, aby som tieto venoval komukoľvek z navštívenej obce Wolfsthal. Po príchode do obce som tak učinil a neznámych rakúskych susedov som obdaroval. Pamätám si aj na ich schone dank a úsmev na tvárach.

Samozrejme až neskôr som začal vnímať gesto, ktoré spravila moja mama prostredníctvom mňa, svojho syna. Avšak toto jej gesto v dnešných súvislostiach chápem   ako prorocky geniálne a ľudské. Vtedy, keď pred 26 rokmi tiahla masa ľudí touto malou dedinkou, nik z nás netušil, že raz budú tiahnuť masy ľudí Európou. Mimochodom, tiež na západ Európy. No na rozdiel od tých dnešných, sme sa všetci vrátili do tepla svojich domovov, správali sme sa priateľsky, nenatŕčali sme ruky a práve naopak, obdarovali sme hostiteľa. Nebol som sám.

Práve preto, na margo mojich slov, ma nedávno zaujala jedna jediná kratučká veta, ktorá bola akoby mimochodom zverejnená v článku o imigrantoch na chorvátsko –slovinskej hranici, ktorý zverejnil denník Pravda. Je to vyjadrenie sýrskeho utečenca, ktorý s matkou, manželkou a troma deťmi migruje. Ten povedal: „Bola strašná zima. Jediný spôsob, ako sme mohli utíšiť plačúce deti a dať im zabudnúť na chlad, bolo sľúbiť im, že keď dorazíme do Nemecka, dostanú všetky bábiky Barbie, ktoré budú chcieť.“ Stovky tisíc imigrantov smerujú do Nemecka, akoby táto krajina bola zemou zasľúbenou, kde lietajú pečené holuby priamo do úst. Títo ľudia nemajú nič, absolútne nič a sú odkázaní len na pomoc Európanov. Vo svojej naivite sú presvedčení, že sa zo dňa na deň, a to podčiarkujem – bez práce, stanú rovnoprávnymi občanmi s tými, ktorí sú doslova prinútení akceptovať ich vo svojej vlastnej krajine. Samozrejme je mi jasné, že takéto zmýšľanie je scestné a prinajmenšom pomýlené. Imigranti okrem svojich rodín prinášajú so sebou aj svoje kultúrne a náboženské zvyky. A tie sú od tých našich, európskych, diametrálne odlišné, niektoré dokonca právnymi normami neakceptovateľné. To však tento cudzí element na európskej pôde nezaujíma. Samotná podstata celej imigračnej vlny sa skôr či neskôr preukáže sama.

Položme si však otázku: Je v tej jednej vyslovenej vete vyjadrená podstata sociálneho problému imigrantov? Je dobre známou skutočnosťou, že štáty, v ktorých prevažuje islamské náboženstvo, sa všemožne stránili a stránia všetkej západnej kultúry a pakultúry. Kokakolizácia islamských štátov bola a je rokmi predstaviteľmi týchto štátov úspešne odrážaná. Pretože ak niektorým migrujúcim obyvateľom jediné čo chýba, je bábika Barbie a západná pseudokultúra, potom ich osobne ľutujem. Aj primitívne kmene kdesi v Afrike či Južnej Amerike dali kolonizátorom všetko za pár trblietavých príveskov a dnes už tieto kmene neexistujú. Potom ich migráciu môžem s kľudným svedomím nazvať cestou za pozlátkom, ktoré si kdesi vysnívali. Svoj sen však mali aj dosnívať so zistením, že pod pozlátkom sa neskrýva nič, čo by im vo vlastnej domovine, z ktorej utekajú, chýbalo. Tu v Európe ich čaká možno väčšia bieda a starosti, než mali doma. Mnohí utekajú bezhlavo a svoje rozhodnutie už určite ľutujú. Zasľúbená Európa totiž neexistuje. Presadzuje sa tu iba tvrdý a dravý liberálny kapitalizmus, ktorý nikomu nič zadarmo nedaruje. Ani biednym imigrantom. Ako som už bol spomenul, samotná podstata prílevu imigrantov do Európy sa prejaví. A žiaľ, ekonomicky najsilnejší štát Európy na to doplatí ako prvý. A od toho sa bude odvíjať jedna pohroma za druhou pre celú Európu, nakoľko ekonomická previazanosť európskych štátov je veľmi silná. A zvlášť na našom malom Slovensku smerom k Nemecku.

Preto si nenamýšľajme, že my imigrantov zatiaľ nemáme, aspoň nie v takom množstve. My musíme byť už dnes pripravení na to čo príde. Pokúsim sa o nie nereálnu prognózu. Skúste uhádnuť, čo vypukne, ak sa na Slovensku zatvoria brány nemeckých obchodov s potravinami. A to bude iba začiatok. Nasledujúcimi krokmi sa zastaví výroba automobilov, ktoré nebude komu predávať. Spolu s dodávateľmi a subdodávateľmi pôjde o desiatky tisíc pracovných miest. Po potravinovom kolapse príde finančný. Budú stovky tisíc nezamestnaných, ktorí neodvádzajú štátu dane. Zminimalizujú, alebo sa úplne prestanú vyplácať dávky v nezamestnanosti a dôchodky. Štátna pokladnica bude prázdna. Potravinovo už nie sme sebestačný niekoľko rokov. Tí, ktorí si svoje milióny odkladajú kdesi na slnečných ostrovoch, opustia našu krajinu ako prví. Vypukne chaos a anarchia. Už nie sme ďaleko od Biblických proroctiev všakže? A to sme stále iba na našom malom Slovensku. V kontexte celej Európy to bude ešte horšie.

Verím však, že všetci kompetentní politici, ktorým slúži šedá kôra, nedopustia takýto koniec európskej civilizácie. Rovnako však verím aj tomu, čo je napísané v knihe kníh, v Biblii. Kto verí vie, že všetko, čo Boh robí, robí pre naše dobro. Koho Boh miluje, toho krížom navštevuje. Európa sa zmieta v problémoch. Rovnako rímska Cirkev svätá. Mocných tohto sveta ovláda Satan. Podľa Písma musí prísť k záverečnému boju medzi dobrom a zlom. Stojíme na prahu tohto boja, buďme pripravení.

Mgr. Miroslav Šuňal