Mám v živej pamäti januároví teroristický útok v Paríži na redakciu časopisu Charlie Hebdo. Dvanásť mŕtvych zamestnancov tohto upadajúceho satirického plátku štvrtej cenovej kategórie a predovšetkým úrovne doslova pobláznilo európsku a svetovú demokratickú verejnosť. Politici a občianski aktivisti sa doslova predbiehali vo vyjadrovaní podpory tomuto periodiku a do sveta leteli plamenné výzvy na ochranu slobody slova a demokracie. Dvanásť mŕtvych skolených guľkami islamistov.
V sobotu 9. mája sa v meste Kumanovo udial bezprecedentný útok na macedónske bezpečnostné sily. Mesto, ktoré obýva prevažne albánska menšina sa dostalo pod útok dobre organizovanej a vyzbrojenej skupiny zhruba štyridsiatich až päťdesiatich albánskych ozbrojencov. Následná dvojdňová policajná operácia si vyžiadala osem obetí na strane macedónskej polície a zlikvidovaných bolo štrnásť teroristov. Zranených bolo tridsať sedem policajtov. O civilných obetiach sa zatiaľ neinformovalo.
Kto boli títo teroristi a o čo im išlo týmto brutálnym útokom veľkých rozmerov?
Macedónska otázka sa datuje už od prelomu 19. a 20. storočia. Vtedy bolo toto územie súčasťou upadajúcej osmanskej ríše. Na Balkáne viedla osmanská vláda politiku protežovania miestnych moslimov na úkor kresťanskej väčšiny a tak práve v oblasti dnešného Macedónska vládli v zastúpení Turkov albánsky moslimovia. Albánci vládnu terorom na miestnymi Slovanmi. Oblasť bola zaujímavou pre koloniálne mocnosti ako Veľká Británia, Francúzsko a tiež pre tradičného ochrancu južných Slovanov Rusko. Každá z veľmocí v oblasti uskutočnovala svoju mocenskú politiku bez ohľadu na domáce obyvateľstvo. V auguste 1903 prebehne veľké protiturecké povstanie Macedóncov tzv. Ilindenské. Nedosiahne však vytúženú slobodu. Začiatkom 20. storočia sa však postupne predierajú k životu mladé štátne útvary Srbov a Bulharov a práve tí počas prvej balkánskej vojny v roku 1912 vyrvú z moci Turkov oblasť Macedónska. Karta sa obracia a terorizovaní sú moslimovia a to prevažne Albánci. Po skončení prvej svetovej vojny sa stáva Macedónsko súčasťou Kráľovstva Srbov Chorvátov a Slovincov neskôr premenovaného na Juhosláviu. V medzivojnovom období sa v susednom Albánsku utvára teória tzv. Veľkého Albánska teda spojenie všetkých území obývaných Albáncami s vlastným Albánskom. Túto ideu následne podporuje Tretia ríša počas druhej svetovej vojny a v Kosove a Macedónsku sa začína obdobie brutálneho teroru proti Slovanom ktorý končí až po skončení vojny.
Toľko nevyhnutný historický exkurz.
Deväťdesiate roky minulého storočia boli pre Balkán mimoriadne tragické. Juhoslávia sa rozpadla a prebiehali mimoriadne krvavé boje v Chorvátsku, v Bosne a na koniec v rokoch 1998-1999 to bol konflikt v juhosrbskej provincii Kosovo. Samozvaná Kosovská oslobodzovacia armáda UCK tu viedla boj proti juhoslovanskej armáde, ale aj proti nevinným civilistom. Brutálne zločiny UCK sa dajú porovnať s besnením oddielov Islámskeho štátu v Sýrii a Iraku v dnešných dňoch. Nakoniec Albánci pod patronátom USA dosiahli svoje a Kosovo celé ovládli. Albáncom navnadeným víťazným entuziazmom to však nestačilo a v roku 2001 napadli z Albánska a Kosova susedné Macedónsko.
Mimoriadne slabá macedónska armáda a polícia zvádzala boje s tísícami ozbrojencov oficiálne rozpustenej UCK. Ťažké boje sa zvádzali o Tetovo a Kumanovo. Stav bol natoľko vážny, že Macedóncom v hodine dvanástej pomohli len dodávky obrnenej techniky z Bulharska a prílet bitevných lietadiel SU 25 z Ukrajiny. V konečnom dôsledku bolo Macedónsko zachránené len preto, že v tej dobe to USA vyhovovalo.
Prenesme sa do súčasnosti.
Pokiaľ konflikt na Ukrajine je na určitý čas zmrazený oblasť Balkánu sa pomaly opäť stáva horúcou zónou. Nová grécka vláda krajnej ľavice Alexisa Tsiprasa má vo vzťahu k Bruselu a Medzinárodnému menovému fondu čoraz trúfalejšie požiadavky a v posledných mesiacoch úplne otvorene koketuje s myšlienkou veľmi úzkej spolupráce s Ruskou federáciou. Zdá sa, že aj obdobie úplnej prozápadnej podriadenosti Srbska síce pomaly ale za to iste končí. Svedčia o tom chystané veľké ruské investície do týchto krajín. Toto všetko nesmierne prekáža USA. V ekonomicko- politickej rovine dosiahol minulý rok Washington malé víťazstvo keď sa mu podarilo nabúrať spoločný projekt Ruska a EÚ v podobe plynovodu Soth stream keď na americký nátlak od dohody odstúpilo kľúčové Bulharsko.
Pri takýchto gigantických projektoch samozrejme existujú ďalšie varianty a tou je plynovod Blue stream. Trasa má viesť cez Turecko, Grécko, Macedónsko, Maďarsko do Rakúska. Ak by chcelo USA narušiť aj tento projekt musí nájsť jeho najslabší článok. A tu sa mu úplne ponúka práve Macedónsko. Malá, len dvojmiliónová krajina ktorá má problémy so svojimi susedmi. Okrem tradičného Albánska je tu aj problém s Gréckom ktoré neuznáva samotný názov Macedónsko a na jeho nátlak je krajina na oficiálnych akciách prezentovaná ako Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko. Táto krajina južných Slovanov má ďalší problém vo forme tridsať percentnej extrémne militantnej albánskej menšiny ktorá sa bez okoľkov hlási k ideológii tzv. Veľkého Albánska a z ktorou majú Macedónci neblahé skúsenosti práve z vyššie spomínaného roku 2001.
Na začiatku tohto roku prebehol pokus o ďalšiu farebnú revolúciu práve v Macedónsku. Prozápadná opozícia vedená Zoranom Zajevom sa snažila využiť kauzu údajného odpočúvania opozícii na odvolanie vlády premiéra Nikolu Grujevského. Pripojil sa aj bývalý prezident Branko Crvenkovskí ktorý burcoval mládež aby vyšla do ulíc zvrhnúť vládu. Všetko toto organizačne a morálne zastrešil veľvyslanec USA Jess Baily. Už takmer dvadsať rokov tu Washington používa rovnaký scenár riadených revolúcií.
Nevyšlo to ale podľa predstáv a tak sa použil ďalší osvedčený scenár. Šokujúce násilie, ktoré má spustiť lavínu rozpadu.
Kumanovo malo ukázať macedónskej vláde, že pokiaľ nemieni dodržiavať inštrukcie spoza Atlantiku bude albánsky terorizmus uvoľnený z reťaze a razom môže Macedónsko v dnešnej podobe zaniknúť. Pokiaľ útok dvoch islamistov v Paríži burcoval liberálov celého sveta môžete si byť istý, že o Macedónsko nikto ani nezakopne . Pritom sa nejedná o žiadny malý teroristický útok, ale o pripravenú akciu zhruba päťdesiatich ozbrojencov, ktorý len zásahom macedónskych bezpečnostných síl nezaútočili na svoj prioritný cieľ a to civilistov. Pretože práve o to im išlo, terorom na bezbranných zastrašiť celú spoločnosť.
Zmenili sa však aj štruktúry bývalej UCK. Pokiaľ počas konfliktu v Kosove boli hnané prevažne nacionalistickými túžbami dnes sa prediera do popredia silný vplyv militantného islamu výdatne podporovaného napríklad Saudskou Arábiou. Napokon už rok bojuje na strane islamistov v Sýrii a Iraku do dvadsať albánskych džihádistov. Tento vplyv islámskeho džihádu samozrejme nie je ešte rozhodujúci, ale má jednoznačne vzostupnú tendenciu.
Všetko nasvedčuje tomu, že Macedónsko sa môže vo veľmi blízkej dobe stať ďalším európskym frontom v globálnej hre medzi USA a Ruskom. Pokiaľ Ukrajina má dostatočný potenciál teda aspoň ten ľudský si za určitých okolností ubrániť zvyšné teritórium Macedónsko to samé nedokáže. Presne takýto scenár túžobne očakávajú Albánci, ktorí sú len figúrkou v rukách Američanov. Tak ako Ukrajina aj Macedónsko jasne ukazujú zhubný vplyv americkej nadvlády nad Európou.
Dnes prebieha v centre Skopje vopred ohlásená demonštrácia opozície. Tá sa ľahko môže zmeniť na ďalší a tentoraz úspešný americký prevrat alebo ďalšiu vojnu na „starom“ kontinente.
Mgr Peter Legény