20. výročie vzniku SR sme oslávili ako sa patrí – amnestiou. Človek by sa nazdal, že feudálne či otrokárske časy pominuli, alebo aspoň tie s prívlastkom neslobodné. Lebo práve tam mali amnestie svoj zmysel, keď previnilcom odpúšťali také viny ako neodvedenie desiatku, či ukrajovali z trestov politických väzňov – ideologických sokov. V našej demokraticky sa tváriacej spoločnosti by teda za bránami väzníc mali končiť naozaj spoločensky nebezpeční či škodiaci jedinci. Alebo je to azda inak?
Už prvá amnestia prezidenta Havla, ktorý prepustil väčšinu väznených, priniesla svoje ovocie v podobe vyčíňania týchto basistov, nezriedka vrahov. Napr. známy masový vrah a nekrofil Ondrej Rigo či Jozef Slovák, ktorí si dnes odpykávajú doživotie, by sa na slobodu nedostali, nebyť havlovskej amnestie, vďaka čomu zabili a znásilnili minimálne 12 žien. Aké humanistické, povedal by dramatik Havel. Ďalšia amnestia nasledovala od exprezidenta M. Kováča, ktorý omilostil vlastného syna a jeho kumpánov, podozrivých z podvodov. Napokon dielo skazy dokonal zastupujúci prezident V. Mečiar, keď udelil amnestiu únoscom spomínaného M. Kováča ml., hoci prípad sa nikdy nevyšetril a nik nebol odsúdený (a teda aj identita amnestovaných únoscov ostala anonymná).
Po týchto neblahých skúsenostiach s amnestiami sa k nim začalo pristupovať akože zodpovednejšie, takže prezident Gašparovič ju pri svojom nástupe do funkcie udelil len 20 odsúdencom. Dnes, na výročie vzniku republiky, amnestia bola udelená v širšom meradle a údajne sa má týkať zhruba 700 odsúdených. Medzi riadkami sa nezabudlo poznamenať, že ide aj o krok, ktorým si uľahčí štát, a na slobodu z preplnených väzníc pošle len málo spoločensky nebezpečných trestancov, odsúdených nanajvýš na 18 mesiacov. Myslím, že nik tak bujaro a s nadšením neoslavoval 20. výročie vzniku SR, ako práve prepustení zlodejíčkovia, defraudanti, či sexuálni zvrhlíci, čo bolo napokon vidieť v ich frenetickom jasote po opustení väzenských brán.
Nuž čo. Možno sa zmôcť na konštatovanie: „svoji – svojim“. Keď vidíme, aké vlády sa u nás za 20 rokov vystriedali a čo tu narobili, nevdojak sa nad činmi hypermarketových vreckárov, či zberateľov farebných kovov, môžeme len pousmiať. Lebo v porovnaní so spoločenskou nebezpečnosťou rozkrádačov v bielych golieroch sú ako tí najúbohejší bezdomovci. Zato oni na svojich „lumpenproletárnikov“ nezabudli a zhovievavo im zaiste i v našom mene odpustili. Nech nám má kto vrecká bieliť aj naďalej, alebo kanalizačné poklopy kradnúť. Veď ostražitý ostať musíme! Horšie je, že nám, pracujúcej väčšine nik v súvislosti s výročím neodpustil aspoň mesačné dane, poplatky, odvody, či iba o deň voľna nepridal. To by bol zaiste dôvod na oslavu a uvedomenie si pozitív štátnosti. Namiesto toho nás čakajú eurovaly, stláčanie deficitu pod 3%, investičné stimuly pre zahraničných podnikateľov, nové odvody a poplatky, arbitráže za zdravotné poisťovne, či platby Pente, čaká nás privinutie na hruď milovanému Bruselu, lebo len tam vedia čo je správne a dobré a pekne nám to odtiaľ nariadkujú, keď sme už za tú užšiu integráciu. Jeden raj na zemi so Sovietskym zväzom na večné časy sme vymenili za ešte lepší eden. Taký, kde nám aj pečené holuby budú padať. Len ešte pozhovieť, najprv musíme splatiť dlh za oslobodenie našim terajším západným tútorom. Tí nás totiž oslobodzujú ešte efektívnejšie ako sovietska červená armáda, najmä teda od majetku. Aby sme v tom raji, ktorý nás už-už čaká (len najprv nakŕmiť staré členské štáty) boli ako sa patrí – s figovými listami na správnom mieste. A keď to náhodou nebudeme zvládať, nemajte obavy. Prezidentské voľby budú už čo nevidieť. Neodsudzujte preto túto amnestiu. Budúca amnestia sa môže týkať už aj vás!
Slavomír Hromada