RUSI PRIŠLI V NEMECKÝCH UNIFORMÁCH

/Podľa knihy  ” Výkriky z pekla ” od Ingomara Pusta str. 73 – 75. /

Zúrivosť bola 6. mája prerušená. Rozhlas oznámil, že pri Prahe stojace Vlasovove jednotky budú bojovať v Prahe proti Nemcom. Vlasov v roku 1943 zostavil  z ruských zajatcov, ktorí  boli v nemeckom zajatí, zvláštne jednotky. Tie v skutočnosti mali bojovať proti sovietskemu režimu. Pri Prahe sa dopustil  osudného, nešťastného rozhodnutia.

Už v marci 1945 poslal Vlasov spoľahlivých dôstojníkov s prísne tajným poslaním k Angličanom a Američanom.  Dôstojníci  mali Angličanom a Američanom  vysvetliť, že státisíce Rusov, ktorí bojovali na nemeckej strane nie sú žiadni fašisti, žiadni nemeckí sluhovia, ani žiadni nemeckí vazali, ale povstalci proti boľševickej sovietskej tyranii. Predovšetkým mali varovať západné mocnosti pred cieľmi Moskvy, ktoré boli zamerané na ovládnutie sveta.  Natrafili ale na hluché uši. Vlasovových vyslancov nikto nepočúval a nebral vážne. Práve naopak. Boli zaistení a vydaní sovietským katom a tyranom na popravu.  Nebojovalo sa totiž   o ľudské práva, ale o to, aby bol zabitý  každý Nemec.

To Vlasov nevedel. Tak ako mnoho miliónov ľudí v Nemecku, i on sa oddal ilúzii, že západná demokracia  svojou kresťanskou krížovou výpravou  po zničení fašistov a nacionálnych socialistov  nedovolí, aby  masový vrah Stalin s boľševizmom rozšíril svoju moc až do stredu Európy.  Vlasov bol skalopevne  presvedčený, že zákonite musí prísť ku konfrontácii medzi Východom a Západom. Do tohto boja chcel nasadiť svoje jednotky. Tie v skutočnosti  nemali čo stratiť. Dúfal, že v západných mocnostiach získa oporu, ktorú so svojimi jednotkami u Nemcov nájsť nemohol.  Nemci neboli v stave vyzbrojiť  milión ruských vojakov, ktorých chcel Vlasov nasadiť do boja proti boľševikom.

Dňa 6. mája 1945 nechal svoju 1. divíziu vpochodovať do Prahy. Táto mala po boku Čechov zasiahnuť do bojov a nastoliť v Prahe poriadok. Divízia vpochodovala do Prahy v nemeckých uniformách a prilbách. Na uniformách mali Andrejov kríž.

Napriek tomu, že boli v nemeckých uniformách – a na uliciach dookola ležali zabití  nemeckí vojaci, tiež v nemeckých uniformách, boli títo Rusi obsypaní kvetmi.

Vlasovova armáda nenaplnila Čechom všetky ich očakávania.  Rusi v nemeckých uniformách síce  tvrdo bojovali proti jednotkám SS –  ale kde mohli, tam Nemcom pomáhali.  Mnohým Nemcom, ktorých  Česi zajali, dopomohli k úteku. Skutočnou tragédiou bol osud mladých mužov z jednotiek SS. Tí v Prahe padli buď do posledného muža, alebo boli zajatí a  obesení na stĺpoch verejného osvetlenia. Boli to prevažne celkom mladí chlapci, ktorí k útvarom SS boli násilne povolaní. Proti svojej vôli  museli  nosiť uniformu SS. Preto nemohli očakávať  žiadnu milosť. Museli zomrieť kvôli uniforme, ktorú mali na sebe.

Útok Vlasovových jednotiek  nepochybne urýchlil ukončenie nemeckého odporu v Prahe. Vlasov chcel, aby Praha skrze zásah jeho jednotiek bola ušetrená od dlhých bojov a ťažkého zničenia. S dôkazom tejto dobrej vôle  chcel dosiahnuť uznanie od  západných spojencov  o ktorých predpokladal, že sú už na pochode do Prahy. To bol ale tragický omyl! Američania síce prišli, ale len jedna prieskumná jednotka. Tá, keď zistila, že nemecký odpor v Prahe už prakticky neexistuje, tak  sa ihneď presunula do Plzne. Pred odchodom  tejto prieskumnej americkej  jednotky povedal americký dôstojník veliteľovi  Vlasovových jednotiek, že môže spokojne vyčkať v Prahe príchod sovietskej armády a udržovať v Prahe poriadok. Toto “odporučenie k samovražde” znovu odzrkadľuje takmer neuveriteľnú politickú naivitu, ktorá v tej dobe ovplyvňovala  jednania západných spojencov  a Sovietov.

“Schreie aus der Hölle  ungehört”, zweite erweiterte Auflage, 1998 , Hartmann Verlag, D – 74372, Seite 73 – 75.

“KRIŽIACI” AKO MASOVÍ VRAHOVIA

Podľa knihy  “Výkriky z pekla” od Ingomara Pusta, str. 76 – 78 /

Keď sa generál Buničenko, veliteľ Vlasovových jednotiek v Prahe dozvedel, že Američania nepomýšľajú obsadiť Prahu, uvedomil si, že to znamená pre jeho ruskú antikomunistickú oslobodeneckú armádu rozsudok smrti. Po správe, že sovietske tanky prelomili front a blížia sa zo severovýchodu k Prahe, nastal chaos a útek Vlasovovej armády. Hneď ráno, 7. mája 1945 opustil Vlasov so svojimi jednotkami Prahu. Dal sa na útek smerom na západ. Divízia mala mnoho mŕtvych a zranených.  Počas cesty boli traja samostatne utekajúci Vlasovoví generáli Čechmi zadržaní. O niekoľko dní neskôr boli vydaní Sovietom. Ale veľké množstvo jednotiek dosiahlo americkú líniu.  A teraz sa rozohrala diabolská hra  intríg, zákernosti a americkej neľudskosti.

Protikomunistické ruské jednotky  boli odzbrojené a ponechané v domienke, že našli ochranu  u kresťanských “križiakov”, ktorí boli zárukou demokracie a bezpečnosti. Potom ale znenazdania  boli obkolesení americkými tankami. Dňa 13. mája 1945 o 11 hodine dopoludnia  oznámili vysokí americkí dôstojníci generálovi Buničenkovi, že do 15 hodiny musia všetci odpochodovať naspäť na východ – k Sovietom.

Rusi vedeli, čo to znamená. Pokúšali sa rozpŕchnuť  na všetky strany  a  preraziť zovretie. Američania ale vytvorili železný kruh z tankov a zúčastnili sa divokého lovu  na bezbranných ľudí. Masa nešťastných ruských vojakov  bola do posledného pochytaná.  Ako vojnová korisť bola vydaná  Sovietom, ktorí už na nich čakali.

Príslušníci ruskej dôstojníckej školy a náhradných jednotiek boli Američanmi poslaní  do lágrov Platting, Füssen, Kempten a Linz. Nastali masové samovraždy a neopísateľné scény zúfania.  “Križiaci” vydali postupne Sovietom  všetkých, do posledného vojaka.

Zvlášť falošným a intrigánským spôsobom  bol vydaný generál Vlasov. Najprv bol na zámku  Schlüsselberg od amerických dôstojníkov  celé dni vypočúvaný. Toto vypočúvanie ho naplňovalo nádejou. Opisoval Američanom diabolský systém komunizmu  a oznámil im, čo sa stane, keď Moskva premení polovicu Európy na komunistickú. Hovoril Američanom, že imperializmus a bolševizmus je oveľa viac nebezpečnejší, ako moc Nemcov, ktorých práve zničili.

Žiaľ, žiaden dojem to na amerických dôstojníkov neurobilo. Aj keby sa bol dojem urobil, nemalo by to žiaden účinok, pretože generálne rozhodnutia  prevádzala Roosveltova administrácia  a Washington v USA. V druhej polovici mája  požiadali Vlasova, aby sa zúčastnil istého rozhovoru. Túto hru dohodli  Američania dopredu  so Sovietmi.  Počas cesty na rozhovor  sa Vlasov so svojimi 15-timi dôstojníkmi zrazu ocitol v obkľúčení samopalov sovietskej NKVD. Vlasov a jeho dvanásť dôstojníkov  boli v roku 1946 na Červenom námestí v Moskve verejne obesení.

Vlasovoví vojaci neboli jediné antikomunistické jednotky, ktoré boli vydané Sovietom. V Rakúsku boli vydané antikomunistické jednotky Donských kozákov. Z Anglicka bolo vydaných na sovietsku prevýchovu  33.000 Rusov, ktorí pri invázii padli do zajatia.

Ako nazval Adenauer Američanov ?  “Križiaci” !

Churchill prehlásil, že americké vojská, ktoré bojujú proti Nemcom,  sú vojakmi Kristovými. V skutočnosti boli ale vojakmi  a spojencami Antikrista, masového vraha Stalina.

“Schreie aus der Hölle ungehört”, zweite erweiterte Auflage. 1998. Hartmann Verlag, D – 74372, Seite  73 – 75.

MILIÓN MUŽOV V PEKLE

/Podľa knihy  “Výkriky z pekla” od Ingomara Pusta, str. 79 – 83/

Ruskí vojaci, ktorí hľadali záchranu u Američanov  neboli jediní, ktorých Američania vydali Sovietom. V dobe, keď sa v Prahe strieľalo, lynčovalo a mučilo,  bojovali na východe Čiech ešte vždy tri vojenské jednotky Schörnerovej armády. Večer, 8. mája 1945 takmer úplne vykrvácaná 1. pancierová brigáda  odhodlane odolávala útokom Sovietov na bojovej línii Brno – Olomouc – Šumperk. Keď armáda dostala rozkaz k zastaveniu bojov, front sa  presunul na západ  a stále sa pokúšal zbaviť dorážajúcich  Sovietov. Iba 200 kilometrov oddeľovalo  nemecký zadný voj od rieky Moravy a Českého lesa, kde na frontovej línii stáli Američania.

Len necelých 200 kilometrov ich delilo od amerických vojenských jednotiek, ktorí pre nich vo skutočnosti neboli žiadni nepriatelia. Vojaci z východného frontu  sa spoliehali na pospolitosť západných kultúrných národov proti spoločnému nepriateľovi  – bolševickému barbarstvu, s ktorým sa v hrôzostrašnej podobe zoznámili. Prinajmenšom dúfali, že za to, že do poslednej sekuny odolávali smrteľnej bolševickej lavíne z Východu,  budú u Američanov prijatí  aspoň ako – zajatci.

 Okolo milión nemeckých vojakov sa chytalo tejto nádeje tak, ako sa topiaci chytá stebla trávy. Utekajúcich nemeckých vojakov  nemilosrdne prenasledovali Sovieti a Česi ich v dobe, keď prechádzali cez  povstalecké české územie na Západ – strieľali zo zadu.  Stále znovu a znovu  boli zadné kolóny nemeckých vojsk prevalcované od sovietských tankov. Ale aj iní, ktorí tankom Červenej armády zo začiatku unikli, neušli svojmu osudu! Pred nimi sa premenila západná americká línia na nepriateľskú hradbu. Kde utekajúci nemeckí vojaci natrafili na Američanov, boli sústavne nepriateľsky prijatí.  Často vypukla proti nim otvorená nenávisť a výsmech, že sa nacistom nepodarilo utiecť svojmu osudu z javiska dejín a sú za svoje zločiny spravodlivo potrestaní. Americká propaganda šmahom ruky  odsudzovala Nemcov ako netvorov.

Nemeckí generáli, ktorí sa pokúšali s americkým štábom nadviazať spojenie narazili na ľadové neporozumenie. Velitelia dostali rozkaz, aby každému pochodu nemeckej armády  na Západ so všetkými možnými prostriedkami, aj za použitia zbraní – zabránili!  Tento rozkaz  vyplňovali s neuveriteľnou precíznosťou. Takmer milión nemeckých  vojakov bolo od Američanov poslaných späť  do pekla sovietského zajatia.

Neopísateľný bol osud mladých štábných pomocníc, sestier Červeného kríža a osvetľovačiek vzdušnej obrany. Boli bez prestávky znásilňované tak dlho, dokiaľ nezomreli.

Len tí vojaci unikli, ktorí sa samostatne, alebo v celkom malých skupinách pretiahli cez sito prenasledovateľov a cez lesy sa dostali na Západ. Ale v skutočnosti sa to podarilo len niekoľkým tisícom.  Väčšina z nich padla do rúk neľudským Čechom  a boli k smrti ubití a umučení. Kto bol zabitý rýchlo, alebo bol odovzdaný sovietom,  mohol hovoriť o šťastí. Tisíce a desaťtisíce zmizli v týchto dňoch a týždňoch bez stopy. Ich vrahovia ešte žijú. Boli to celkom mladí ľudia, ale ich svedomie je mŕtve.

V tej dobe boli zmasakrované celé vojenské nemecké jednotky a nikto nič nevie o ich osude.  O smutnom konci ťažkej delostreleckej jednotky 534 niečo vieme, pretože jednému z nich sa podarilo ujsť. Bol to Ludwig Breyer. Vypovedá: “Boli sme na ceste k Američanom. Pri mělníckom moste nám sľúbil navonok priateľský český major doprovod a voľný prechod k Američanom, ak zložíme ručné zbrane. Učinili sme tak. Dôverovali sme mu. Bolo nás zostavajúcich 318 vojakov. Museli sme odovzdať aj všetky cennosti. Nastúpili sme do zástupov po piatich a  vpochodovali do Líbeznice. Keď celá kolóna pochodovala po hlavnej ceste, začalo sa do nej strieľať zo všetkých domov. Podarilo sa mi ujsť len preto, lebo som bol posledný v tejto kolóne. Zranení vojaci boli potom zabití skrze strelu do tyla. Táto masová vražda bola dopredu pripravená. Pochod našej jednotky  bol zrejme dopredu hlasený. Major mal za úlohu nás len oklamať, aby sme odovzadli naše ručné zbrane a zbavili sa tak akejkoľvek obrany.”

Ingomar Pust : “Schreie aus der Hölle ungehört”, Zweite erweiterte Aufgabe 1998, Hartmann Verlag, D – 74372 Sersaheim, Seite 79 – 81.

Preložil z nemčiny: Jozef Vaškovič

Projekt Neznáma história bude pravidelne prinášať málo známe, zabudnuté a zatajované skutočnosti, ako protiváhu v súčasnosti zamlčiavaným historickým faktom.