Categories
Politika Zaujalo nás

Invázia


Už niekoľko týždňov sa nedá vyhnúť všade prítomnému povyku okolo nešťastníkov, ktorí sa cez Stredozemné more snažia dostať do rajskej záhrady menom Európa. Človek sa až čudovať musí nad naivitou, či skôr zákernou manipuláciou zo strany “nezávislých” médií, ktoré najprv uvedú reportáž o utopených migrantoch a hneď na to príspevok o nelegálnych imigrantoch brutálne zbitých francúzskou políciou v snahe urobiť z nich za každú cenu obete. Médiá takto sledujú líniu Európskej komisie, ktorá už navrhla povinné kvóty pre jednotlivé členské štáty. Pre Slovensko zatiaľ tristodevätnásť. Korunu tomu nasadila europoslankyňa Monika Flašíková – Beňová, ktorá ako známa obhajkyňa práv morských cicavcov a národnoštátnych záujmov Slovenskej republiky iste upokojila pobúrenú verejnú mienku vyhlásením, že “veď je to menej ako jedna osoba na každú obec na Slovensku”, čím inak takto odignorovala líniu aj svojej vlastnej politickej strany. Čo k tomu dodať… Nikomu asi nespôsobuje potešenie dívať sa na utopené ženy a deti na ktorých hodujú žraloky. Ale to nič nemení na skutočnosti, že títo ľudia sa sem snažia dostať NELEGÁLNE! Tak isto si netreba zakrývať oči pred skutočnosťou, že podporou “arabskej jari” si tento čoraz neúnosnejší stav spôsobil Západ vlastne sám. Kým predtým diktátori zo severnej Afriky zadržiavali migrantov na svojich hraniciach a prenasledovali pašerácke bandy, teraz už invázii zo Sahelu nestojí nič v ceste. Tak isto je skutočne na smiech rozprávka o úteku pred hladom. Ak totiž dokáže obyvateľ Somálska poskytnúť pašerákom ľudí 9000 dolárov za prevoz, určite neumiera od hladu! Bolo by štatisticky zaujímavé zistiť koľko občanov Slovenska disponuje na svojich účtoch podobnou sumou. Títo ľudia nemajú žiadne vzdelanie, neovládajú žiadny európsky jazyk a celkom určite budú nezvládnuteľnou záťažou pre aj tak deficitné rozpočty európskych sociálnych štátov. A o ich mravnej úrovni svedčí aj fakt, že sa s obľubou navzájom vyhadzujú z člnov do mora, napríklad ak zistia že je medzi nimi kresťan. Čo asi budú robiť s kresťanmi v Európe? Táto charakteristika nám napovedá, že toto nie sú obete. Toto sú barbari.

Invázori, sa v Európe budú správať ako v dobitej krajine. Stačí si len prezrieť policajné štatistiky v štátoch, kde už títo hladní a prenasledovaní ľudia kultúrne obohacujú spoločnosť. Ak sú teda takéto štatistiky v daných krajinách povolené. Väčšinou nie. Hovorí sa že história je učiteľkou života. Keby sa Európska únia touto veľmi výstižnou poučkou aj riadila, možno by to vyzeralo celkom inak. Toto totiž nie je prvý prípad, keď Európa prijala prenasledovaných a to na svoju vlastnú škodu a záhubu.

V štvrtom storočí sa Huni stali vážnym geopolitickým faktorom vo východnej Európe. Góti sídliaci na dolnom Dunaji v snahe vyhnúť sa ich tlaku vyslali svojich náčelníkov Alaviva a Fritigerna do Konštantínopola, aby žiadali cisára Valensa o azyl. Ponúkli mu svoje služby ako bojovníci a argumentovali aj tým, že sú už pokrstení. Valensova odpoveď “Germánski kresťania, môžete prísť” sa ukázala ako veľmi osudná. Podobne ako dnes, aj vtedy sa úrady snažili všemožne imigrantom pomáhať, ako o tom píše vtedajší rímsky historik Ammianus Marcellinus: “vynaložilo sa enormné úsilie, aby ani jeden budúci ničiteľ Rímskej ríše nezostal na nepriateľskom brehu. Lode dunajskej flotily prevážali ešte aj chorých a umierajúcich…” Rimania pridelili na začiatok Gótom obilie (obdoba našich sociálnych dávok). Tí však nevedeli obrábať pôdu a tak pridelené obilie spotrebovali. Keďže sa poľnohospodárstvu ani nesnažili naučiť a ďalšie dávky už nedostali, hlad ich podnietil ku vzbure. Čo nasledovalo potom nám priblíži už spomínaní Marcellinus: “vraždilo sa bez rozdielu veku či pohlavia a všetko horelo mohutnými požiarmi… matkám boli od kojacich pŕs vytrhávané deti a okamžite usmrcované… ešte nedospelí chlapci boli vláčení cez mŕtvoly rodičov… starci oplakávali skazu rodového sídla.” Cisár ktorý práve bojoval na druhom konci ríše s Peržanmi sa urýchlene vrátil do ohrozených provincii. Stretol sa s Gótmi pri Hadrianopole a stratil bitku aj život. Písal sa rok 378 a historici tento dátum považujú za medzník ktorý odštartoval pád Rímskej ríše.

V Afrike čakajú milióny ľudí, ktorí pochádzajú z úplne iného socio – kultúrneho prostredia a určite to kvôli nám nezmenia. Máme možno poslednú šancu zastaviť túto inváziu. Inak možno budú historici písať o našom veku ako o novom Hadrianopole a potomkovia nás budú preklínať za našu naivitu a slabosť. Európa čiernemu kontinentu nijako nepomôže ak si jeho obyvateľov nasťahuje na svoje územie. Afrika neprestane byť kontinentom tretieho sveta. Určite sa ním však potom stane Európa. My dnes nemôžeme hovoriť o tom čo sa stane keď… Invázia už totiž prebieha!

Mgr. Miroslav Kuna