Najnovšia kauza na Slovensku má korene siahajúce 20 rokov späť do minulosti. Odrazu sa ľady pohli. Umne načasované predloženie návrhu na zrušenie amnestií, spolu s premiérou filmu Únos, odrazu prebralo letargickú verejnú mienku a vyvinulo tlak na politické špičky. Že napokon je návrh schválený v skrátenom legislatívnom konaní a v inej forme, ako sa predpokladalo, je vec neprekvapujúca, najmä ak vezmeme do úvahy dôvody tohto počinu. Verejná mienka na Slovensku dlhodobo požaduje potrestanie politických zločinov, ktoré sa tu dejú neprestajne, aj po roku 1989, prakticky v každej jednej garnitúre. Úroveň znechutenia z politickej zločinnosti dosiahla vrchol po kauze Gorila, ktorá sa však nikam nepohla, a tak minuloročné voľby dopadli vo veľkej miere v prospech tých, ktorí po vyvodení zodpovednosti volali a volajú.

Vznik súčasnej vlády, kde sa pospájali ideovo nesúrodé strany a niektoré dokonca priamo svojich voličov podviedli, je len trápnou epizódou v delení sa tzv. štandartných politických strán na ľavicu či pravicu, ktorá je úplne iluzórna. Práve preto je už od začiatku v zuboch nielen vlastných sklamaných voličov, ale aj v zuboch bývalých opozičných kamarátov zo SaS – OĽaNO. A to ešte jestvuje ďalšia opozícia – pololegálna v podobe hnutia Sme rodina a temer ilegálna v podobe ĽSNS. V kalných vodách sa loví najlepšie, a preto aj predložený návrh na zrušenie amnestií zo strany tribúna novembra 1989 a poslanca za OĽaNO J. Budaja, možno prirovnať k škodoradostnému chichotu bývalého kamaráta a suseda, ktorého statný vlčiak Bobi práve vykonal potrebu na susedovom čerstvo pokosenom a výstavnom trávniku.

A tak politici typu Bugára, Žitňanskej či Šebeja, len ak nechceli nasledovať osud “gazdu pravice” Procházku a v blízkom čase spolu s ním zdieľať povestné smetisko dejín, museli si aspoň v tomto stáť za svojim a k rušeniu amnestií zaujať principiálny postoj, alebo neuhnúť z toho, aký zastávali vždy, ešte pred nepredstaviteľným spojenectvom so Smerom-SD či SNS. Jediný, kto rušiť amnestie stále nechcel bola SNS a Smer-SD. Potom, ako sa zopár poslancov za Smer-SD alibisticky vyjadrilo, že budú hlasovať za zrušenie, otočila aj SNS a odrazu sa prebudil aj samotný premiér.

Bolo viac-menej jasné, že keď sa niečoho chopí vládny trojlístok, výsledok bude presne opačný, než je navrhovateľom milé. Takže škodoradostný chichot sa teraz ozval z druhej strany. Potreba vlčiaka Bobiho bola nabraná na lopatu a s veľkým smiechom prehodená ponad plot, späť majiteľom vlčiaka a len-len, že ich nezasiahla do hlavy. Veď vláda zabila jednou ranou viacero múch. Po prvé: Schválila rokovanie v skrátenom legislatívnom konaní. To preto, aby nebodaj nevznikla nejaká odborná polemika, či nedajbože demonštrácie na podporu nejakých konkrétnych návrhov.

Po druhé: NR SR sa zbavila zodpovednosti presunom o rozhodovaní ohľadom zrušovania amnestií na Ústavný súd. Ak ten rozhodne o nemožnosti rušenia amnestií, kauza bude zrejme naveky uzavretá. Tým pádom všetci môžu ukázať prstom na Ústavný súd – vidíte, my sme chceli, ale oni takto rozhodli! Zároveň vláda môže tlačiť na prezidenta, ktorý blokuje vymenovanie nových Ústavných sudcov. Obsadenie Ústavného súdu dnes, aj v minulosti, kopíruje rozloženie síl v NR SR, keďže jeho senát tvoria stranícki nominanti, ba dokonca v niektorých prípadoch priamo bývalí poslanci NR SR. Jeho rozhodovanie tak bude určite ovplyvňované práve politickým presvedčením jednotlivých ústavných sudcov.

Po tretie: Ak aj príde k zrušeniu amnestií, nie je vôbec vylúčené vyšetrovanie do stratena, alebo prieťahy vo vyšetrovaní, nakoľko prešiel už dlhý čas, hrozí možnosť premlčania, dôkaznej núdze na základe aj toho, že niektorí ľudia vystupujúci v kauze už nežijú. Dosiahne sa však tak prepotrebný dojem prenasledovania politických exponentov na ktorý je spoločenská objednávka. V čase, kedy sa vládna strana zmieta v škandáloch spájaných so stykmi s  daňovými podvodníkmi, kedy aj exponenti opozície vystupujúci v spise Gorila nie sú ochotní si ísť posedieť do ilavských ciel, prichádzajú Mečiarove amnestie mimoriadne vhod. Obetný baránok bol vybratý, určený, čaká sa len na jatočnú porážku. Len i tuná to môže dopadnúť ako v prípade Pol-Pota, Pinocheta, či nejakých 95-ročných dozorcov z Buchenwaldu, ktorých z času na čas vytiahnu z hospicov a predhodia hladným vlkom do arény.

Po štvrté: Mečiarove amnestie boli istotne kontroverzné. Rovnako, ako boli kontroverzné amnestie prezidenta Kováča svojmu synovi a jeho komplicom v mnohomiliónovej kauze Technopol. O tomto sa dosť mlčí, že maslo na hlave má aj druhá strana. Naveľa predkladatelia návrhu sú ochotní zrušiť aj Kováčove milosti pre vlastného syna. Nie však tak už pre jeho komplicov, napr. známeho kontroverzného podnikateľa Kočnera, známeho z kauzy obsadenia TV Markíza pred voľbami 1998, známeho s rozhovormi so skrytou kamerou s predsedom SaS pred voľbami 2012, známeho z poradných stretnutí v kaviarňach so smeráckou suitou v kauze resocializačného strediska Čistý deň a známeho z ďalších káuz, známeho jednoducho tým, že má neprimerane veľký vplyv na slovenskú politiku. Odjakživa som nerozumel zmyslu amnestií. Teda – rozumel som inštitútu milosti pre jednotlivca, ako najvyššieho možného opravného prostriedku, ktorý môže udeliť prezident či panovník v mimoriadnych prípadoch. Chápal som milosť pre ženu, ktorá v sebaobrane zabila svojho muža dlhoročného tyrana. Chápal som aj omilostenie politických väzňov pri zmene režimu. Nechápal som však amnestie ako Mečiarove, tak Kováčove. Nechápal som amnestie prezidenta Gašparoviča, ktorý pri príležitosti 20. výročia vzniku SR udelil amnestie drobným zlodejíčkom a podobným indivíduám. Ak to mala byť oslava štátnosti, nemohla byť ani príznačnejšia v duchu hesla: Svoji svojim! A už úplne som nepochopil amnestie prezidenta humanistu Havla, ktorý vypustil z kobiek aj vrahov, ktorí práve na základe jeho amnestie dostali možnosť pokračovať v začatom. Po ich zväčša maximálne dvojročnom pobyte na slobode, putovali za mreže už na doživotia, ale so slušným počtom obetí. Preto by sme mali byť dôslední. Zrušiť nielen Mečiarove, Kováčove, ale aj Gašparovičove či Havlove amnestie.

Obetí Havlových amnestií je niekoľko desiatok. Mali by dostať šancu žalovať toto šialené rozhodnutie a mali by byť odškodnené z bohatého reštituovaného majetku Havlovcov. Keď spravodlivosť, tak jedným metrom. Keď trestať, tak všetkých previnených. Správne sa podotýka, že pokiaľ sa nevyrovnáme s krvavou minulosťou, nemôžeme budovať šťastnú budúcnosť.

Obete havlových amnestií:

https://www.youtube.com/watch?v=0VORoXhnjDE&t=70s

https://www.youtube.com/watch?v=7uJEQ0NoC2w&t=330s

https://www.youtube.com/watch?v=8rGGza9O-8A&t=520s

Mgr. Slavomír Hromada