Ako už býva zvykom, o.z. MEA PATRIA v spolupráci s miestnou farou ECAV v Hornom Záturčí, v nedeľu 19 augusta 2012 pripravilo pietnu spomienku na Jána Kalinčiaka. Dnes sme si pripomínali okrúhle 190. výročie jeho narodenia.
Podujatím nás tradične sprevádzal spevokol Priekopčanka. Moderovania sa ujal Mgr. Slavomír Hromada. Nechýbali recitácie básní od Jána Kalinčiaka. So stručným životopisom nás oboznámil Mgr. Peter Kušnír z o.z. MEA PATRIA. Za cirkevný zbor prečítala žalm p. Želmíra Mišutová, ktorá nás potešila ešte recitačnou vložkou v druhej časti spomienky, nasledujúcej hneď po ukončení pietneho aktu. Pre zúčastnených bolo v priestoroch miestnej fary nachystané pohostenie. Po chvíľke sme mohli viesť voľnú diskusiu o živote Jána Kalinčiaka. Prednášla nám p. Mgr. Judita Poliačiková. Diskutujúcich najmä zaujímalá životná láska Jána Kalinčiaka Mária, jeho tvorba a vzťah k Ľudovítovi Štúrovi, ako aj záujem mládeže o túto osobnosť slovenskej literatúry.
Z príspevku Mgr. Petra Kušníra pred pomníkom Jána Kalinčiaka vyhotovenom v r.1938:
“Vážené dámy a páni, milí hostia, ubehlo už vyše 190 rokov, čo sa v našej niekdajšej malebnej dedinke v Hornom Záturčí, narodil Ján Kalinčiak. Hoci už jeho rodný dom nejestvuje, naši predkovia nám zanechali odkaz v podobe pomníka, ktorý vzišiel z iniciatívy miestneho oboru MS v Hornom Záturčí, konkrétne Jána Maloveckého. Stojíme tu a spomíname na literárneho velikána a národného obroditeľa štúrovskej doby – Jána Kalinčiaka.
Už v mladosti mu jeho matka Terézia začala vštepovať národné povedomie prostredníctvom ľudových rozprávok a povestí. Spočiatku navštevoval školy v Turci, neskôr pre nepriaznivú finančnú situáciu sa s rodinou sťahoval na Liptov. Dnes niektorí z nás považujú vzdelaného človeka za niečo výnimočné, pokiaľ však trošku načrieme do študentských čias Jána Kalinčiaka a všeobecne jeho generácie, musíme konštatovať, že vzdelanie malo omnoho vyspelejšiu úroveň. Na začiatku Ján Kalinčiak a Štúrovci získavali základy latinčiny, maďarčinu zvykli zdokonaľovať na Gemeri, na nemčinu a poľštinu sa chodilo do Levoče, srbochorvátčinu a ruštinu sa učili v Prešporku. Práve v Levoči sa Ján Kalinčiak zoznámil s Jankom Kráľom, Jánom Franciscim Rímavským i ďalšími národovcami, tu sa v ňom výraznejšie prebudilo a utužilo národné povedomie. Po vzore ostatných štúrovcov prijal meno Stanislav. Väčšina štúrovcov bola za svoje názory a hlásenie sa k slovenskej reči sledovaná, prešetrovaná i v praxi trestaná. Tomuto osudu neunikol ani Ján Kalinčiak. Ešte počas štúdia v Prešporku vydal povesť Bozkovci, dostal sa pred školskú inkvíziu, kedže žiakom bolo priamo zakázané vydávať knihy. V dôsledku toho sa nevyhol domovej prehliadke a musel odovzdať všetky zbierky národných povestí, ktoré za ten čas nazhromaždili spolu s ostatnými študentami. Ďalšie jeho kroky smerovali na univerzitu v Halle kde sa venoval štúdiu histórie a filozofie. Svoje veľmi dobré znalosti slovenskej historie pretavil do knižnej podoby. Veď diela ako Orava z obdobia protihabsburgských povstaní, Láska a pomsta a Serbianka – jednajúce o protitureckom odboji, a povesti z čias Korvínovcov, to jednoznačne potvrdzujú. Avšak jeho najznámejším dielom sú Reštaurácie pod sfilmovaným názvom Zemianská česť. Ako riaditeľ gymnázií pôsobil v Modre a v Tešíne. Ako učiteľ bol čestný ale prísny, na čo sa u svojho otca Hurbana sťažoval eštelen mladý Vajanský. Medzi Ľudovítom Štúrom a Jánom Kalinčiakom pretrvávalo priateľstvo, ktoré však malo svoje štrbiny. Na istý čas ich rozdelila Kalinčiakova neúčasť v národnom povstaní v meruôsmych rokoch.
Napriek tomu, že vynikal na národnom literárnom poli v poézii aj v próze a zastával sa slovenských diel napr. Sládkovičovej Maríny. Osud mu v otázke lásky a rodiny zostal nežičlivý. Ku koncu svojho života sa vracia do Martina , kde opúšťa svet v pomerne mladom veku nedožitých 50 rokov.”
Poďakovanie patrí všetkým, ktorí nejakou formou prispeli k spomienke alebo sa jej zúčasnili, ako aj tým ktorí sa jej zúčastniť chceli, ale z objektívnych dôvodov nemohli .
Mea Patria Martin
Foto: J. Hamáček