Opäť silný Západ rozhodol za nás. Na stretnutí ministrov vnútra členských krajín EÚ to zobrali skutočne rázne, tak povediac po „demokraticku“. Verdikt je jasný, kvóty prijmete inak uvidíte…

Prvou ranou bolo, keď stanovisko krajín V4 nepodporilo Poľsko. Jeho politická elita sa domnieva, že vybuduje z Poľska za podpory USA a EÚ regionálnu veľmoc na východných hraniciach vyspelej Európy. Nebolo také ťažké ich presvedčiť ,aby podporili kvóty, keď samotný Poliaci (okrem nacionalistov) sa domnievajú, že ich sa vlastne tento problém nedotýka.

Po tom, ako boli zostávajúce štyri krajiny (SR, ČR, Maďarsko, Rumunsko) vyznačujúce sa poslednou dávkou rozumu a pudu sebazáchovy prehlasované, začali postupne rezignovať na ďalší boj. Okrem jednej.

Premiér Fico totiž prehlásil, že pre vládu to ešte nie je uzavretá kapitola a mieni podať žalobu na všeobecný súd EÚ v Luxemburgu.

Nebolo treba dlho čakať a už sa ozvali zúrivé hlasy proti takémuto kroku. Poprední politológovia a sociológovia zásadne neslovenského pôvodu okamžite spustili kritiku. Čomu sa vlastne chceme brániť veď sa jedná len o pár stoviek prisťahovalcov a kvôli tomu si chceme rozhnevať našich západných partnerov?

Skutočne tragikomická je reakcia neomarxistyckých kaviarenských povaľačov na svojich blogoch a internetových informačných portáloch. Sú to presne tie typy ktoré, všade boli, všetko videli a všetkému sa rozumejú. No hlavne sa vôbec necítia citovo spätý zo Slovenskom a teda pochybujem, že by im záležalo na zachovaní nášho spôsobu života a kultúry.

Mnohí si kladú otázku ak Ficova vláda žalobu nakoniec podá čo sa tým vlastne vyrieši? Je to otázka určite na mieste. Osobne sa domnievam, že tým nedosiahneme dohromady nič okrem jedného. Nepríjmeme tento diktát dobrovoľne ako to vždy bývalo v minulosti. Aj v 1938 o nás takto pekne a pri slávnostnej atmosfére v Mníchove rozhodol Západ a my sme rezignovali. Aké to malo následky? V 1968 úplne to isté. Áno sme malé národy a malé národy sa jednoducho musia predierať dejinami cestou najmenšieho odporu inak časom zaniknú. Niekedy však príde chvíľa, kedy sa treba skutočne až pre niekoho iracionálne vzoprieť a tá chvíľa je tu. Môžete si byť totiž na 100% istý, že to pri tých približne 1200 imigrantoch neskončí a v roku 2025 ich tu už možno budeme musieť strpieť 50 000 až 100 000. A to už zmení radikálne život na našom malom, ale krásnom Slovensku.

Už teraz tu máme problémy s integráciou Cigánskej menšiny, máme problémy s nezamestnanosťou, bezdomovcami a sociálne odkázanými a chceme si pripraviť ďalší, a to riadne veľký problém?

Tento článok nemá za úlohu obhajovať stanovisko vlády. Práve naopak, treba si klásť otázku prečo tieto principiálne stanoviská nezastával premiér Fico a spol. voči EÚ aj v minulosti, napríklad pri hlasovaní o Lisabonskej zmluve.

Jednoducho nechcel. Faktom však je, že by sme mali začať myslieť aj v časovo dlhšom horizonte a nie len na pár rokov dopredu. Ľudovo povedané „nech sa máme my dobre a naše deti a vnukovia nech sa už postarajú“. Za takúto logiku veci nás budú naše deti preklínať. Nemecká kancelárka Merkelová, predseda komisie Jean Claude Juncker ako aj predseda európskeho parlamentu Martin Schulz vedú Európu do priepasti z ktorej nebude návratu. Začínajú to pomaly chápať aj občania v ich krajinách, čoho dôkazom sú stále častejšie protesty tisícov nespokojných občanov.

Práve preto som za to, aby sme využili každú možnosť na odvrátenie tejto hrozby, a to aj za tú cenu, že nám to táto degenerovaná EÚ poriadne spočíta. Na záver len dodám, že sa ešte ľahko môže stať, že za  pätnásť či dvadsať rokov k nám budú utekať státisíce pôvodných Európanov zo západu kontinentu, aby u nás našli azyl pred brutálnym terorom vo svojich vlastných krajinách. Ak vôbec máme ešte toľko času. Čo prinesie budúcnosť uvidíme, ale hlavne neseďme zo založenými rukami, sklopeným zrakom a výrokom nejako len bude.

Mgr Peter Legény