Kto inému jamu kope, sám do nej spadne. Takto karmicky možno charakterizovať výsledky župných volieb. Účelová zmena volebného zákona, ktorou sa zrušila dvojkolová voľba županov, a ktorú presadil vládny zlepenec SMER-SD – SNS – Most-Híd s hlasmi opozičnej ĽSNS (voči ktorej mal byť najväčšmi namierený), získal nečakaného víťaza – podľa ďalšieho slovenského porekadla: Kde sa dvaja bijú, tretí víťazí.

Hoci sa analytici tešia z neúspechu ĽSNS, výsledky hovoria niečo iné. Kandidáti strany získali slušné výsledky v podobe 4 – 8 – 15 ci až 23% podpory, pričom končili v prvých trojkách či štvorkách. Na to, že kandidovali samostatne, to nie je vôbec zlý výsledok. Minimálne pre budúcoročné komunálne voľby si ĽSNS môže spriadať smelé plány. O výtlaku ĽSNS svedčí napr. Žilinský kraj, kde v podstate politický nováčik – nominant ĽSNS – P. Sagan získal takmer 8% hlasov a v tejto bašte SNS jej nominant a dlhoročný politický matador J. Mikolaj sotva 3% hlasov.

Jednoznačne najviac porazeným okrem dosiaľ dominantného Smeru-SD, sú jeho koaliční partneri. SNS a Most-Híd dostali od svojich voličov jasné vysvedčenie, z akého ich bude ešte dlho pobolievať hlava. Sú na najlepšej ceste kopírovať osud Procházkovej Siete. Nie je to napokon nič prekvapujúce, ich chovanie je zradou hodnôt a podvodom na voličoch, ktorí im to dnes prvýkrát od parlamentných volieb mohli konečne “natrieť”. V konečnom dôsledku, voliči SNS, ale aj Smeru-SD masívne podporovali kandidátov ĽSNS, ako protest voči vládnej politike, čo znamenalo trieštenie hlasov a logický úspech zjednotenej tzv. pravice. Voliči Mostu-Híd (ak ešte nejakí vôbec sú) si sklamanie z Bugárovej podvodnej politiky vyriešili po svojom – ostali doma a nevolili nikoho.

Kto je potom víťazom? Podľa zloženia zastupiteľstiev v nich dominujú prevažne nezávislí kandidáti a kandidáti širokých koalícií tzv. opozičných pravicových strán. Nezávislí kandidáti sú pritom mnohokrát starostami či primátormi obcí a miest daného kraja, či iné osobnosti známe v kraji, čo by malo trošku napomôcť transparentnosti vládnutia, keďže politické strany sa bez ich podpory v jednotlivých zastupiteľstvách nezaobídu.  Korene úspechu tzv. pravicovej opozície reprezentovanej prevažne SaS a OĽaNO sú nielen v dôslednej škandalizácii Smeru-SD najrozličnejšími kauzami, ale aj vplyvom postoja k medzinárodným súvislostiam – či sa to už týka migračnej krízy, ale najmä nedôverou voči eurohujerstvu premiéra R. Fica a vlády, ktorá sa bez diskusie a poznania názorov občanov hrnie do “jadra EÚ”, pričom na to nemá mandát a nik ani nevie pomenovať, čo to vlastne tzv. jadro bude. Mnoho občanov volilo proti vláde aj pre drakonické zákony, ktoré boli prijaté voči názorovým oponentom.

Na reálne výsledky a fungovanie krajov si musíme počkať. Aj na komplikované koalície straníkov a nestraníkov v zastupiteľstvách. Čo však možno skonštatovať už v tejto chvíli, je fakt, že architekti zmien volebných pravidiel si sotva predstavovali takýto vývoj.

Mgr. Slavomír Hromada