Imigračná kríza nám nekončí, aj keď kvôli zime spomaľuje a európske vlády sa po roku (!) snažia vytvoriť na hraniciach Shengenu obdobu rímskeho limesu. V Európe máme znovu ploty a obnovujú sa hraničné kontroly. To všetko stále pre utečencov unikajúcich pred vojnou, teda v skutočnosti ekonomických migrantov prichádzajúcich z bezpečia tureckých utečeneckých táborov.

Tento rozdiel nevadí, vždy sa nájde dosť mienkotvorných expertov, ktorí to xenofóbnej verejnosti vysvetlia. Že sa táto vyslovená lož uplatňuje pri Sýrčanoch, na to sme si už zvykli. Ako sa však môže vzťahovať na Afričanov, to je už iná otázka. Dôvod je ten najhorší a v podstate rovnaký, ako v prípade Sýrie – emocionálny.

Európa vpadla do Afriky, kolonizovala ju, vydrancovala a zotročila. Je teda len logické, že v rámci kolektívnej viny, mimochodom v medzinárodnom práve neprípustnej, musíme platiť za hriechy predkov. Nepomôže ani argument, že Slovensko nikdy nebolo koloniálnym, ale kolonizovaným národom. Sme bieli, žijeme v Európe, a to na spoluvinu stačí. Tento mýtus má obdivuhodne dlhý život. A vôbec sa nezakladá  na pravde.

Vynikajúci britský historik Paul Johnson, ako aj iní historici a ekonómovia totiž dostatočne presvedčivo dokázali, že koloniálne mocnosti do Afriky viac investovali, ako z nej získali. Kolónie paradoxne začali byť rentabilné až krátko pred získaním nezávislosti. Taktiež je nepopierateľný fakt, že sa vo veľkom investovalo nielen do priemyslu a komunikácii, ale aj do vzdelávania a zdravotníctva. Nemci vo svojich kolóniách vybudovali ten najlepší školský systém, aký kedy Afrika poznala. Belgické Kongo malo v prepočte na obyvateľa viac nemocničných lôžok ako Belgicko samotné a takisto najvyššie percento gramotnosti. Najdôležitejšie však je, že kolonizácia priniesla Afrike bezprecedentne dlhé obdobie mieru, najdlhšie v jej dejinách. Koloniálne mocnosti nestrpeli na svojom území kmeňové vojny. Keby nedošlo k dekolonizácii, žiadny “hotel Rwanda” (sfilmovaná genocída Afričanov spáchaných Afričanmi) by sa nekonal. Briti v Afrike zlikvidovali obchod s otrokmi, ktorých lovili a dodávali na trhy domáci náčelníci. Francúzi potlačili piratériu dobitím jej hlavného strediska, Alžíru. Keď vládu prebral Paríž, žilo v celom Alžírsku 1,5 milióna obyvateľov a ich počet klesal. Po vyše sto rokoch francúzskej správy ich počet vzrástol na 9 miliónov a rozloha ornej pôdy z pôvodných 5000 kilometrov štvorcových na 70 000. Mocnosti si svoje impéria nebudovali len kvôli ekonomickým záujmom, išlo hlavne o prestížne dôvody, snahu vymaľovať mapu “našimi” farbami. Európania navyše cítili posvätnú povinnosť využívať svoju moc a bohatstvo na scivilizovanie Afriky a Ázie, ktoré sú obývané “mladšími bratmi,” žijúcimi v trestuhodnom barbarstve. Rudyard Kipling, autor Knihy džunglí a veľký nadšenec imperializmu to výstižne opísal ako “bremeno bieleho muža.” Táto filozofia sa však dlho neudržala, Západ Afriku opustil a tá už polstoročie predvádza absolútnu neschopnosť vládnuť si sama.

Po dekolonizácii vyšlo všetko úsilie nazmar, najmä vďaka galérii domorodých hrdinov, ktorí prevzali moc po “bielych rasistoch.” Asi najvýznačnejší bol Idi Amin, vládca Ugandy, ktorú Winston Churchill kedysi nazval záhradou Afriky. V rámci návratu k pôvodným šamanským tradíciám sa oddával kanibalizmu, pričom zjedol aj svojho syna a jednu z manželiek. Ďalším vynikajúcim štátnikom bol prezident (a neskôr cisár) Stredoafrickej republiky Bokassa, ktorý dal zavraždiť osemdesiat detí len preto, že si nemohli dovoliť kúpiť školské uniformy z jeho textilnej továrne. Časť z nich zabil vlastnou rukou. Prezident Rovníkovej Guinei Macias premenil krajinu na obrovský koncentračný tábor a ubil na smrť vlastného ministra zahraničných vecí. Keď ho zvrhli, popravčiu čatu museli objednať z Maroka. Miestni vojaci sa ho báli popraviť, pretože verili, že sa vráti v podobe tigra. A v Zairë zasa prebral moc brutálny Joseph Mobutu, ktorý si na podporu svojej legitimity zmenil meno na Monutu Sese Seko, čo vo voľnom preklade znamená “kohút, ktorý nenechá žiadnu sliepku na pokoji.” Ostatní vladári boli menej originálni, previnili sa iba zvyčajnými zločinmi diktatúr, ako sú genocídne vojny, hladomor či korupcia tak obludných rozmerov, že slovenská politická scéna je popri nej vzorom poctivosti. Politická kultúra sa nevyvinula vôbec. V prvom desaťročí po vyhlásení nezávislosti prebehlo niekoľko desiatok štátnych prevratov. V roku 1975 vládla v polovici afrických štátov vojenská junta. Nezávislosť ukončila tiež mierový stav v Afrike. Len v sedemdesiatych rokoch kontinent prežil tridsať konvenčných vojen. To prirodzene viedlo k hladomorom, utečeneckým vlnám a epidémiám. Afričania nenechali bielym ani exkluzivitu v oblasti rasizmu.

Z väčšiny štátov východnej Afriky boli postupne vyhnaní Aziati, ktorí sem prišli ešte v časoch Britského impéria, aby tu rozvinuli maloobchod. Už spomínaný Amin svoj dekrét o vyhnaní Indov podporil brilantným argumentom – indické ženy odmietajú spať s černochmi. A to už nehovorím o skutočnej poľovačke, ktorú usporadúvajú domorodí pohlavári na bielych farmárov v Zimbabwe a Južnej Afrike.

Je zaujímavé, že Brusel  nikdy nenavrhol ich evakuáciu a prerozdelenie medzi európske štáty. Aby sme boli korektní, treba spomenúť aj výrok bývalého prezidenta Pobrežia Slonoviny Houphouët-Boignyho, ktorý predniesol na konferencii Organizácie africkej jednoty. Keď mu ostatní vodcovia vyčítali, že v jeho krajine žije 40 000 Francúzov a je to viac ako pred dekolonizáciou, zdôveril sa im, ako veľmi dúfa v zmenu tohto stavu. Praje si mať v štáte stotisíc Francúzov a potom si porovnať ekonomické výsledky ostatných afrických krajín s tou jeho. Vráťme sa na začiatok. Západ by mal Afriku odškodniť za kolonizáciu, teda inými slovami za hospodársky rozvoj, úspešný boj s epidémiami, hladomorom a za dosiahnutie všeobecného mieru. Aké má byť teda navrhované odškodné za zavedenie civilizácie?

Mgr. Miroslav Kuna