fatcats

Ubi bene, ibi Patria – kde je dobre, tam je Vlasť. Týmto príslovím pochádzajúcim zo starého Ríma by sa dal charakterizovať súčasný stav Západnej civilizácie, posadnutej ekonomickou výkonnosťou a rastom HDP. Táto mantra sa stala natoľko dogmatickou, že všetky ostatné problémy – masová imigrácia, starnutie populácie, či terorizmus – sa v skutočnosti stali obyčajnými podkapitolami tohto veľkého úsilia, ako to ukázal aj práve skončený summit G20 v Hamburgu. Spôsobila dokonca súčasný posun štátneho zriadenia od (post)demokracie k otvorenej Korporatokracii. Čiže do stavu, kam nás chce uvrhnúť premiér Fico keď hovorí o jadre Európskej únie, ktorého sa vraj musíme stať súčasťou. To nie je o domácej oligarchii cicajúcej Slovensko. Bašternák a spol. sú oproti nej na smiech. Toto je chobotnica, ktorej chápadlá dusia celú civilizáciu. 

Korporatokracia nie je iba neologizmom, ale naozajstným štátnym zriadením, kedy prevažujúcimi držiteľmi moci sú nadnárodné podnikateľské subjekty (korporácie) a úloha štátu je značne obmedzená, najčastejšie na zabezpečenie legislatívneho rámca pre ich podnikanie. Moc korporácii tak časom prevýši moc štátnych a hlavne regionálnych orgánov. Často pritom disponujú väčšími finančnými prostriedkami ako jednotlivé krajiny. Tak napríklad na začiatku milénia bolo zo sto najúspešnejších ekonomík sveta 48 štátov a 52 korporácii!

Asi netreba veľmi hádať, aká je situácia dnes. V korporatokracii dochádza k okliešťovaniu práv a slobôd občanov v prospech veľkých spoločností, kedy sú pracovné podmienky či zákonníky práce koncipované podľa ich želaní. Korporácie začínajú preberať a nahrádzať funkcie štátu v oblasti dopravy, vzdelania, médií, telekomunikácii či zdravotníctva. To vedie k vysokej miere spoplatňovania predtým verejných služieb a aplikácii trhového systému na všetko s cieľom maximalizácie zisku. Asi najnebezpečnejším znakom korporatokracie je však fakt, že štátne orgány v nej fungujú iba formálne a cez korupciu je exekutívna, súdna a zákonodarná moc ovládaná korporáciami. Ich moc je navyše neustále upevňovaná pomocou ich vlastných alebo kúpených médií, takže je ich čím ďalej tým viac ťažšie kritizovať.

Napriek vyššie uvedeným faktom žiaľ v pravicovom prostredí stále prevládajú hlasy, že to je všetko prijateľná obeť za funkčnú ekonomiku, lebo štát je zlý vlastník a súkromník to vie lepšie. Presne na základe tejto logiky sa za slovenského nacionalistu v rozhovore pre denník N vyhlásil aj Richard Sulík! A to už nehovorím o odborníkoch z rôznych “pravicových” ekonomických inštitútov, ktorí by uvedenú charakteristiku korporatokracie označili určite za konšpiračnú teóriu.  Keďže stále platí poučka, že dejiny sú učiteľkou života, treba sa pozrieť na to ako svet vyzeral, keď korporatokracia skutočne prevzala opraty moci. Veľké nadnárodné obchodné spoločnosti totiž nie sú javom, ktorý by priniesli až moderné dejiny.

V stredovekej Európe vznikol v dvanástom storočí spolok obchodných miest, ktoré spolupracovali na diaľkovom obchode a stal sa známy pod menom Hanza. Fungoval pol tisícročia a rozrástol sa na skutočné obchodné impérium, ktoré operovalo v oblasti Severného a Baltského mora, od Belgicka po západné Rusko. Hanza si monopolizovala práva na medzinárodný obchod s Orientom, výrobkami zo Západu kontinentu a poľnohospodárskymi produktmi z východnej Európy. Práve vďaka snahe hanzovných obchodníkov boli sprísnené podmienky poddanstva roľníkov aj v našom priestore, aby sa maximalizovali výnosy. V období svojho najväčšieho rozmachu Hanza už nepredstavovala len obchodnú, ale aj politickú a vojenskú silu, ktorá viedla vojny a uzatvárala mier. Dánsky kráľ Valdemar IV., ktorý sa snažil zlomiť jej monopol v Baltskom mori, v boji s ňou podľahol a Hanza si v stralsundskej mierovej zmluve dokonca vymohla právo zúčastňovať sa volieb dánskych kráľov. Jej flotily boli natoľko silné, že v roku 1388 uskutočnili trojitú námornú blokádu Anglicka, Flámska a Novgorodského kniežactva s cieľom donútiť tieto krajiny k rešpektovaniu jej privilégií. Neboli jej cudzie ani pirátske akcie. Podobne v južnej Európe obchodné republiky ako Benátky, Janov či Pisa svojou koloniálnou politikou definitívne oslabili schopnosť Byzancie byť strážou Západu a nepriamo tak prispeli k vzostupu agresívneho tureckého Islamu. Nevýhodnými zmluvami či priamo násilím podviazali životnú energiu tejto skvelej civilizácie, kúskovali si jej územie (dokonca aj štvrte hlavného mesta, Konstantinopolu) a takto vykrvácanú ju nechali napospas Osmanom. Po objavení Ameriky a uzavretí starobylých obchodných ciest Turkami a Peržanmi úpadok nakoniec postihol aj Hanzu a talianske mestské štáty. To však neznamenalo, že by to bol koniec korporatívnych snáh do budúcnosti. Štafetu prevzali nové obchodné spoločnosti, ktoré už pôsobili  globálne a do názvov si dávali západo, alebo východoindické. Britská východoindická spoločnosť bola jednou z prvých akciových spoločností na svete. Postupne sa uchytila na pobreží Červeného mora, na Molukách, ale najmä v Indii, kde bol jej základňou Bombaj. Dokázala ovládnuť celý obrovský indický subkontinent, avšak necitlivou a zotročujúcou politikou voči domorodcom a spôsobením umelých hladomorov vyvolala povstanie, počas ktorého došlo k obludným masakrom anglických osadníkov, vrátane žien a detí. Následná trestná výprava kráľovskej armády umožnila konečne prevziať správu Indie britskej Korune a spoločnosť v roku 1874 rozpustiť. Podobne Holandská východoindická spoločnosť chcela monopolizovať do svojich rúk obchod s korením a za týmto cieľom ovládla veľkú časť dnešnej Indonézie, Južnej Afriky, Srí Lanky a iných, menej významných území. Prehrala však, ako by sme dnes povedali, obchodnú vojnu so svojou britskou menovkyňou a definitívny koniec pre ňu znamenali napoleonské vojny. Jej územia rozkladajúce sa na dvoch kontinentoch potom prevzalo Holandské kráľovstvo a Veľká Británia. Vyššie uvedené príklady bohato stačia na to, aby sme si uvedomili priam diabolskú podstatu medzinárodného obchodu a jeho skutočných snáh. Pretože aj dnes sa na najvyšších miestach ozývajú hlasy podporujúce politický vzostup korporácii, ktoré by mali nahradiť národný štát. A nielen dnes. Americký politický poradca Zbigniew Brzezinski vo svojom spise Medzi dvoma vekmi: Technokratická éra už v roku 1971 uviedol, že medzinárodné banky a nadnárodné korporácie jednajú a plánujú spôsobom, ktorý je omnoho pokročilejší od konceptov národného štátu. David Rockefeller v prejave k Trilaterálnej komisii z roku 1991 zasa vyhlásil, že nadnárodná suverenita intelektuálnej elity a svetových bankárov sú iste vhodnejšie spôsoby riadenia než národné sebaurčenie. A nakoniec prvý “prezident” Európskej únie Herman van Rompuy v roku 2010 vyhlásil, že čas homogénnych národných štátov je preč. Národné štáty sú podľa neho mŕtve a viera, že krajiny môžu obstáť sami o sebe len ilúziou a lžou.

Títo a iní “myslitelia” prorokujú pre nás budúcnosť, v ktorej nebude svet rozdelený podľa národov ale podľa trhu a niekdajšie štátne úrady by boli nahradené korporáciami zasahujúcimi do občianskeho života. Posledná ekonomická kríza, spôsobená bankami a veľkými spoločnosťami ukázala v plnej nahote, že sa títo páni viac než mýlia. Navyše je národný štát to, čo vždy prežije, ako nás o tom neraz poučili dejiny. Rozpad postihol Rímsku ríšu, Rakúsko – Uhorsko, Sovietsky zväz, Juhosláviu, či Česko – Slovensko a iné nadnárodné celky a postihne celkom určite aj Európsku úniu, budovanú od samého začiatku na princípoch korporatokracie.

Dejiny Indoeurópskeho (árijského) civilizačného okruhu prechádzajú už po tisícročia pravidelnými cyklickými vývojovými etapami. Na začiatku povstanú posvätní králi, ktorých neskôr, väčšinou pokojným spôsobom, vystrieda vláda aristokratických bojovníkov. Tieto etapy sú charakterizované bezprecedentným vzostupom moci a kultúrnym rozkvetom. Potom sa vývoj zhoršuje a vládu prevezmú kupci s diktatúrou plutokracie (vlády bohatých), avšak oficiálne pod pokryteckým pláštikom demokratizácie spoločnosti. Po nich nasleduje chaos, z ktorého národ vyvedie opäť výnimočný jedinec, hrdina. Vláda kupcov začala Veľkou francúzskou revolúciou a uvrhla civilizáciu do chaosu prvej svetovej vojny a následnej hospodárskej krízy. Hrdinovia však tentoraz nepovstali, nahradila ich plejáda diktátorov s ich kultom osobnosti ako prejav straty zmyslu pre veci posvätné. A po ich porážke v druhej svetovej vojne sa vývoj vrátil späť k vláde obchodníkov, čo sa stalo po prvý krát odkedy Árijci zaujali Európu. Keďže bol cyklus prerušený, odteraz je možné  čokoľvek. Jedno je však isté, vládnuci duch korporatokracie sa nevzdá bez boja. Bude sa snažiť zostať pri moci navždy. Úvahy o “tvrdom jadre” sú toho jasným dôkazom. Mierová zmena tohto stavu je teda nemožná. S korporáciami sa nedá dohodnúť.  Ale treba aj čosi viac. Musí prebehnúť vnútorná revolúcia v duši európskeho človeka, aby prestal myslieť ako “ekonomické zviera” a nachádzal hodnoty tam, kde skutočne sú. Iba tak bude možno jedného dňa na celom kontinente platiť ubi Patria, ibi bene” – Kde je Vlasť, tam je dobre!

Mgr. Miroslav Kuna