V histórii sa objavilo mnoho osobností, ktoré sa v časoch prevratných a často násilných zmien rozhodli zachovávať tradičné postoje a princípy. Jednou z takýchto osobností bol práve generál carlistickej armády Tomás de Zumalacárregui. Ak chcem však opísať jeho životnú púť musím v prvom rade v stručnosti načrtnúť reálie doby v ktorej tento muž pôsobil, doby, ktorú neskôr moderná história pomenovala ako „ Carlistické vojny“.
Vznik Carlistického hnutia
Historici sa dnes pozerajú na vznik carlizmu z dvoch uhlov pohľadu. Jedny ho posúvajú do obdobia Napoleónovej okupácie španielska. Počas tejto okupácie boli narušené všetky tradičné štruktúry španielskeho života a nahradzoval ich extrémny liberalizmus a antiklerikalizmus. V tomto období proti okupantom vystúpili radikálni prívrženci katolíckej monarchie tzv. patriotas. Jadrom ale zostávajú hlavne roky 1820-1823 kedy sa moci v Španielsku zmocnila ultra liberálna vláda, proti nej takmer okamžite vystúpili oponenti z radov ultra konzervatívcov podporujúcich monarchiu.
Ďalšia skupina historikov však kladie vznik carlizmu až do roku 1830 kedy prepuká dynastický spor medzi panovníkom Ferdinandom VII. z rodu Bourbonovcov a jeho bratom Carlosom potom čo Ferdinand VII porušil tradíciu a pragmatickou sankciou určil za svojho nástupcu na trón svoju dcéru Isabelu. Týmto krokom bol dovtedy legitímny nástupca na španielsky trón Carlos ako ďalší mužský potomok rodu odsunutý na vedľajšiu kolaj. Konzervatívny zástancovia absolutistickej monarchie sa od tejto doby budú nazývať na znak svojej podpory Carlisti.
Prvá carlistická vojna
Dňa 29. septembra 1833 kráľ Ferdinand VII. zomiera a v praxi začína fungovať jeho pragmatická sankcia a to aj napriek tomu, že ju neratifikoval ani parlament. Prvé skutočné známky odporu sa objavujú už 2. októbra kedy veliteľ toledských roajalistických dobrovoľníkov Manuel García Gonzáles vyhlásil v Talavere de la Reina Carlosa za budúceho španielskeho kráľa. O niekoľko dní však vládne sily revoltu potlačia a Gonzáles skončí na popravisku aj so svojimi dvoma synmi. 3. októbra carlisti na počudovanie ovládnu priemyselné mesto Bilbao, ktoré je prevažne baštou liberálov. Tu carlisti získavajú konečne financie na nákup zbraní pre svojich dobrovoľníkov nakoľko doteraz sa im ich zúfalo nedostávalo. Ich panovanie v Bilbau sa však 25. novembra končí po tom ako mesto dobyjú vládne jednotky. Celé povstanie carlistov je všeobecne zle koordinované a preto sa obmedzuje na odpor v niekoľkých oblastiach prevažne na severe španielska ako Baskicko, Navarra, Katalánsko atď. Celkovo však možno hovoriť skôr o zúfalom aj keď mimoriadne odvážnom a vytrvalom boji carlistov proti početnejším a lepšie vyzbrojeným vládnym jednotkám. To všetko sa však má zmeniť príchodom jedného muža, hrdinu carlistického hnutia Tomása de Zumalacárregui.
Generál Zumalacárrequi
Tomás de Zumalacárregui y de Imaz sa narodil v roku 1788 v baskickej dedine Ormáiztequi ako predposledné zo 14 detí svojich rodičov. Tomás bol otcom predurčený k pokračovaniu v rodovej tradícii královského pisára a preto bol poslaný do školy v Pamplone. Osud však chcel inak a mladý Tomás sa zapojil do bojov proti Napoleonovi. Jeho nadriadení si hneď všimli jeho nadanie pre kariéru vojaka a Tomás v armáde zostáva aj po víťazstve nad francúzskymi okupantmi. Počas vlády liberálov( 1820-1823) sa v jeho spise objavuje poznámka o politickej nespoľahlivosti. Túto domnienku potvrdzuje v roku 1822 kedy sa aktívne zapojuje do roajalistického povstania proti liberálom a bojmi proti francúzskemu intervenčnému vojsku v roku 1823. Týmito postojmi si vydobyl povesť zásadového jedinca a nielen skvelého vojaka ale aj zdatného organizátora. Pre svoj neskrývaný obdiv a podporu tábora ultrakonzervatívcov je Zumalacárregui neustále v konflikte so svojimi nadriadenými a tak v polovici roku 1833 odchádza z armády bez nároku na penziu. Dlho si však zaslúžený dôchodok neužil. Po tom ako liberáli popravia za nepopulárne názory jeho priateľa generála Ladróna de Cegama rozhodne sa otvorene pridať ku carlistickým povstalcom. Stáva sa tak v novembri 1833 u jednotiek navarských carlistov pod vedením Francisca Iturralde y Sarasa. Ten oceňuje Zumalacárrequiho vojenské a organizačné schopnosti a postupne šplhá po dôstojníckom rebríčku nahor, ba dokonca na konci toho istého roku nahradzuje samotného Sarasa a stáva sa hlavným veliteľom navarských carlistov a za svôjho veliteľa ho uznávajú aj carlisti z Baskicka. Jeho postup je vizitkou jeho mimoriadnych kvalít, ktoré ešte len na bojovom poly predvedie. Carlistické bojové oddiely „partidas“ sú roztrúsené a často nedisciplinované a Zumalacárregui sa to rozhodne zmeniť. V priebehu krátkeho času sa mu podarí vytvoriť síce počtom malú ale dobre organizovanú a hlavne disciplinovanú armádu. Zumalacárregui ako človek a veliteľ v jednom vystupoval pred svojimi vojakmi natoľko ľudsky, skromne, loajálne ale zároveň s veľkou dávkou prirodzenej autority, že si u nich vyslúžil prezývku „ strýko Tomás“. Kedže si bol vedomý protivníkovej početnej aj materiálnej prevahy vybudoval armádu ktorá mala byť schopná rýchlych presunov a prekvapivých, ničivých útokov. O jeho kvalitách stratéga sa čoskoro presvedčí jeho protivník uznávaný provládny generál Quesada ktorého Zumalacárregui porazí rovno tri krát v bitkách pri Muro, Alsasua Mues. Zumalacárregui doslova drtí svojich protivníkov a na čele provládnych vojsk sa pre nezvládanie situácie strieda jeden generál za druhým. Za vojenské úspechy je nakoniec v marci 1834 menovaný pretendentom španielskeho trónu donom Carlosom polným maršálom carlistických vojsk. Žiaľ osud mu už začína písať posledné stránky jeho života. Napriek jeho nesúhlasu zo strategických dôvodov sa rozhodne, že carlisti začnú obliehať mesto Bilbao. Stáva sa tak 10. júna 1835. Zumalacárregui obliehaniu velí. Prichádza 15. jún a počas bojov veľkého generála trafí odrazená guľka do nohy. Napriek snahe o jeho záchranu v krutých bolestiach „strýko Tomás“ 24. júna 1835 v Cegame svojmu zraneniu podľahol. Carlistické hnutie prišlo o veľkého vojvodcu. Jeho osoba priťahovala pozornosť aj po jeho smrti. Carlisti svoju prvú vojnu proti liberálnej vláde prehrali avšak Zumalacárregui sa stal ikonou, legendou hnutia jednak preto čo vykonal za svojho života a aj preto čo nebyť jeho náhlej smrti mohol pre carlistickú myšlienku ešte vykonať. Jeho telo bolo po 50 rokoch exhumované a slávnostne pochované v kostole v Cegame kde odpočíva dodnes.
Mgr. Peter Legény
Mea Patria Nové Zámky