Niekoľkodňová špeciálna operácia ruskej armády už trvá vyše mesiaca, aj keď sa vraj blýska na mierové časy. Nič nevychádza podľa plánu, a preto si treba frustráciu vybíjať na civilistoch. Rusom to ale nevychádza pravidelne, viď Zimná vojna, Afganistan, či prvá čečenská vojna. A nielen ruský vpád na územie Ukrajiny predstavuje pre nás potenciálnu hrozbu. Je to aj fantazijná realita nášho južného suseda, kde trápny pokus o opozičný blok á la SDK drvivo prevalcoval v nedeľňajších voľbách Viktor Orbán. Jeho víťazná reč o tom, ako Maďari ukázali dlhý nos Bruselu, veľkým mediálnym domom a strýkovi Sorosovi sa síce počúvala dobre, ale treba sa pozrieť aj na odvrátenú tvár staronového premiéra ako Putina v malom, pretože ten neznamená len konzervatívne hodnoty a boj proti nelegálnej migrácii.
Budapešť už totiž roky sleduje s istou dávkou závisti kroky Ruska a buduje rovnaký štátno-oligarchický aparát, aký vidíme na veľkom východe. Ruská federácia už v roku 2008 rozdávala svoje pasy obyvateľstvu Abcházka a Južného Osetska, o dva roky neskôr sa objavili správy o rozdávaní ruských pasov na Kryme. V tom istom roku Maďarsko prijalo zákon o štátnom občianstve, ktorého plodom boli aj tzv. pasy zahraničných Maďarov. Na Kryme potom, ako vieme, vďaka tomu dozreli podmienky pre anexiu, keďže Moskva argumentovala nielen potrebou ochrany etnických Rusov, ale už rovno ruských občanov! To len potvrdzuje, že v roku 2010 sa Slovensko rozhodlo správne, keď voči politike dvojakého občianstva, ktoré vtedy zaviedlo Maďarsko, zaujalo nekompromisný postoj. U maďarského premiéra asi nie je taká náhoda, že je najvernejším stúpencom Putina v únii. A tiež tu netreba zabúdať na užitočných idiotov typu Matovič, ktorý sa angažovaním “Ďorďiho” Gyimesiho a paktovaním s radikálnym krídlom maďarskej menšiny snažil podkúriť Ficovi, resp. jeho koaličnému partnerovi, “slušákovi” Bugárovi.
Veď ak sa vrátime k súčasnej kríze, s Ukrajincami toho máme veľa spoločného. V minulosti bola spochybňovaná nielen životaschopnosť oboch národných jazykov, ale aj právo oboch národov na vlastnú štátnosť. A tak ako dnes Ukrajinci, aj my sa môžeme raz ocitnúť v pozícii, kedy sa prípadné problémy nebudú riešiť medzinárodným právom (podľa Charty OSN a Záverečného aktu Helsinskej konferencie z roku 1975), ale silou. Rusko sa angažovaním na Ukrajine snaží okrem iného opätovne vstúpiť ako hegemón aj do stredoeurópskeho priestoru. Robilo to tak ostatne vždy, či už bolo biele, červené, alebo súčasné neoboľševické. Maďari s tým počítajú ako s jednou z variánt, ako si zabezpečiť dominanciu vo svojom blízkom zahraničí. Ak sa vám opäť vybavila analógia s Ruskom, je to tak správne. Predstava, že by sme mali na takýto vývoj čakať so založenými rukami, je doslova protislovenská, ako správne uviedol Juraj Marušiak z Ústavu politických vied SAV.
Nie je to tak dávno, čo sa Rusko nechtiac demaskovalo vďaka predčasne vydanému (a opäť stiahnutému) článku agentúry Ria Novosti, kde sa okrem iného uvádzalo, že “Rusko sa znova vracia do svojich historických hraníc, celý ruský svet – Veľké Rusko, Bielorusko a Malorusko budú konečne znovu vystupovať na medzinárodnej scéne ako jeden celok. Bolo to nevyhnutné, ale prezident Vladimír Putin prebral na seba historickú zodpovednosť, keď rozhodol, že úlohu zjednotenia nenechá na budúce generácie.” Už sme mohli vidieť, že Budapešť pozorne študuje expanzívne kroky Kremľa a podľa svojich možností ich aj napodobňuje. Že na to nerezignovala je zrejmé aj z pokusov maďarskej vlády skupovať pôdu a nehnuteľnosti v okolitých štátoch a to výhradne na územiach obývaných maďarskými menšinami, aby nebol nikto na pochybách. A že je Maďarsko členom EÚ a NATO? Nateraz, kým mu z toho plynú ekonomické a bezpečnostné výhody. Avšak Európsku úniu môže vďaka inflácii, hľadaniu alternatívnych (podstatne drahších) náhrad za ruskú ropu a plyn, odstavením jadra a aj vďaka z vojny na východe plynúcemu poklesu vlastnej ekonomiky čoskoro čakať úpadok. Ekonomické výhody tým padnú, lebo spolu so skracovaním eurofondov sa určite nedostaneme v dohľadnej dobe na úroveň ekonomík a blahobytu štátov starej únie. Týmto všetkým prestane byť minimálne pre stredoeurópske štáty členstvo v dvadsať sedmičke nevyhnutné. A byť v NATO znamená skôr bezpečnostné riziko, ako ukazuje súčasná eskalácia napätia.
Médiá sústavne prezentujú, ako sa Rusko dostalo do medzinárodnej izolácie. Áno, snaží sa ho izolovať Západ, a ďalej? Čína ruskú inváziu tajne podporuje, pretože čosi také plánuje aj na Tchajwane a ruská premiéra je dobrou skúškou akcieschopnosti Západu. Brazílsky prezident Bolsonaro sa síce vyjadril za mier, ale okamžite vyhodil svojho viceprezidenta Hamiltona Mouraoa, ktorý sa postavil na stranu Ukrajiny. Ani ostatné krajiny Moskve nakloneného BRICS ju jednoznačne neodsúdili. Zaujímavý je tiež postoj islamského sveta. Sultán Erdogan síce nazval ruskú inváziu chybou, ale zároveň vyhlásil, že sa dobrých vzťahov s Ruskom “nevzdá”. A pri rokovaní o návrhu protiruských sankcii v OSN sa popri Číne a Indii zdržali hlasovania aj verní spojenci USA zo Spojených arabských emirátov. S medzinárodnou izoláciou Ruska to teda nevyzerá až tak zle, a to je tiež dôležitý poznatok aj pre Orbána, ktorí našiel svojich potenciálnych partnerov aj medzi jurtami. V maďarskej televízii tiež zdôraznil, že v prebiehajúcom konflikte chce zachovať neutrálny postoj v zmysle vojenskej pomoci. Doslova uviedol, že “netreba na Maďarsko naliehať, aby do tohto regiónu poslalo zbrane. Sme susediaca krajina a tieto zbrane by sa mohli použiť na strieľanie do Maďarov, pretože Maďari žijú tiež v Zakarpatsku.” Orbán má totiž so súčasnou vládou v Kyjeve dlhodobé spory, pretože ju obviňuje z porušovania menšinových práv etnických Maďarov.
Aj preto medzi porazenými v maďarských voľbách vymenoval aj Zelenského. To na Slovensku zatiaľ nehrozí. Na Slovensku sa totiž všetky doterajšie vlády rozhodli rovnako zbabelo pokračovať v menšinovej politike, ktorá na juhu krajiny produkuje generácie neschopné plynulo komunikovať v štátnom jazyku a mentálne už žijúce v anyaországu. To je z dlhodobého hľadiska prvý krok k autonómii, ktorú ani nebude treba vyhlasovať, pretože už de fakto bude existovať. John Stuart Mill vyslovil už pred dvesto rokmi na margo toho zásadné varovanie: “Slobodné inštitúcie je takmer nemožné zriadiť v krajine, kde sú rôzne národnosti. Medzi ľuďmi bez vzájomných sympatii, hlavne ak čítajú a hovoria rôznymi jazykmi, nemôže existovať jednotná verejná mienka, nepochybne potrebná k činnosti zastupiteľskej vlády”. Ak by na Slovensku aj vznikla vláda, ktorá by chcela tento neprirodzený stav zmeniť, bude chcieť aj Orbán (alebo jeho nástupcovia) tiež zachraňovať “svojich občanov” a denacifikovať Slovensko, možno s podporou Moskvy? Že je to nereálne? Ešte donedávna sa ako nereálna zdala možnosť, že Rusko na Ukrajinu skutočne zaútočí. A v jednej z variánt súčasnej ruskej celospoločenskej diskusie o budúcnosti Ukrajiny sa počíta aj s jej rozdrobením na viacero menších štátov a odstúpení Zakarpatska Maďarsku… Nepochybujme o tom, že aj keby súčasná vláda konečne padla, prípadná smero-hlaso-republiková koalícia by sa usilovala napodobňovať orbánovskú politiku glasnosti voči Kremľu. Skrytá hrozba tak nespočíva len v celokarpatských fantáziách maďarského premiéra (súčasného či budúcich), ale najmä v tom, že aj naše vlády sa po tridsaťročnej koketérii s Washingtonom a Bruselom začnú znovu dvoriť Moskve a potom možno dokonca Ankare. Pretože aj keď o tom médiá mlčia, Turecko má zasa dobré pozície na Balkáne a Orbán ho vymenoval medzi krajinami, ktoré považuje za vzor pre Maďarsko. A spoločnej snahe Moskvy a Ankary o dominanciu v strednej a juhovýchodnej Európe by Západ asi ťažko odolal. Vďaka malým nacionalizmom a malicherným šovinizmom tak európska Stredozem možno prepásne jedinečnú príležitosť vybudovať si vlastnú hegemóniu. A hoci spolupráca štátov v rámci širšieho regionalizmu je nevyhnutná, neznamená to, že si netreba posvietiť na dvojsečnú filozofiu orbánizmu. Zásada rešpektovania absolútnej suverenity a nemennosti hraníc je totiž nevyhnutnou podmienkou budúcej spolupráce. Ak teda ešte nejaká má šancu na zrodenie.
Mgr. Miroslav Kuna
