Vasyl Kuk- Posledný veliteľ UPA

           Keď sa boľševickým pochopom podarilo po dlhom špehovaní a sliedení dostať hlavného veliteľa Ukrajinskej povstaleckej armády Romana Šuchevyča 5. marca 1950, boli presvedčení, že to bude znamenať koniec odporu Ukrajincov proti ich zločineckej klike. Mysleli si, že jeho smrťou sa Ukrajinská povstalecká armáda (UPA) rozpadne. V tomto však riadne prestrelili. Ukrajinské hnutie odporu nebolo závislé na jedinom človeku, hoci Šuchevyčovho formátu. Celé roky podzemného zápasu s nepriateľmi ukrajinskej nezávislosti vytvorili mnoho skúsených veliteľov a schopných organizátorov.  Boľševickí mocipáni čoskoro dostali zdatné súpera v osobe Vasyla Kuka v podzemnom hnutí známeho pod krycím menom Lemeš.

           Nejednalo sa o žiadneho nováčika. Na miesto hlavného veliteľa UPA by samozrejme len tak hocikoho nevybrali. V roku 1950 musel byť človek na jeho poste veľmi skúsený organizátor, musel vedieť prežiť v ilegalite, musel ovládať konšpiračné praktiky. To všetko Vasyl Kuk bezpochyby bol. V tom čase( rok 1950) sa jednalo o skúseného veterána. Narodil sa 11. januára 1913 v obci Krásne v Ľvovskej oblasti. ako mnoho jeho neskorších spolubojovníkov bol v mladosti členom mládežníckej organizácie PLAST. Členom Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) bol prakticky od jej vzniku v roku 1929. Rýchlo napredoval v jej hierarchii. Jeho aktivity nemohli újsť pozornosti poľských orgánov. V roku 1934 bol za revolučnú činnosť odsúdený na dva roky väzenia. Keď ho v roku 1936 prepustili znovu sa zapojil do aktivít OUN. Do ilegality odišiel po vlne zatýkania aktivistov Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) v roku 1937. Poľské orgány po ňom intenzívne a márne pátrali až do vypuknutia vojny.
            Po vypuknutí vojny medzi Treťou ríšou a Sovietskym zväzom sa Vasyl Kuk zapojil do činnosti OUN a nemeckou branou mocou obsadenom území. Stal sa členom vedenia OUN a podieľal sa na organizácii Aktu vyhlásenia nezávislosti 30.júna 1941. Tento  akt sa však stretol s nevôľou nemeckej strany a medzi ňou a OUN došlo k zhoršeniu vzťahov a k odcudzeniu. Nemecké orgány začali razie na členov a aktivistov OUN. do ich siete padol na jeseň roku 1941 aj Vasyl Kuk, ale dlho ho v rukách nemali. Podarilo sa mu utiecť a dostať sa do oblasti Dnepropetrovska. Keď začali ukrajinskí nacionalisti organizovať ozbrojený odpor proti nemeckým okupačným vojskám a vytvárať UPA, zapojil sa do tohto procesu. Postupne sa vypracoval na veliteľa UPA-JUH a neskôr na zástupcu jej hlavného veliteľa.
             To sa však situácia na východnom fronte začala meniť a jeden okupant mal čoskoro byť nahradený iným, ešte horším. UPA, v jej radoch aj Vasyl Kuk, sa pripravovala na ďalší boj. Lenže aj NKVD a iné bezpečnostné zložky boľševickej moci tiež nezaháľali. Vedeli, že dobre organizovaná sila, akou v tom období UPA rozhodne bola, čo má veľkú podporu obyvateľstva, by mohla byť veľkou prekážkou v jej plánoch. Preto sa už predom snažila vytipovať potencionálne nebezpečné osoby a začať pracovať na ich likvidácii. Medzi nimi sa ocitol aj Vasyl Kuk. Od počiatku roku 1945 sa jeho prípadom zaoberalo samostatné operatívne a pátracie oddelenie. NKVD ho považovalo za nebezpečného a inteligentného protivníka  so veľkými skúsenosťami zo života v ilegalite, schopného pružne reagovať na vývoj situácie. Trvalo im ostatne desať rokov, kým sa im podarilo ho zatknúť. O tom svedčí aj krycie meno, ktorým ho NKVD poctilo – Borsuk. Úsilie NKVD sa predovšetkým zameralo na určenie približného miesta jeho pobytu. Po intenzívnom pátraní dospeli v roku 1950 k záveru, že sa zdržiava na hranici Ľvovskej, Stanislavskej a Tarnopoľskej oblasti. jednalo sa o zalesnené územie, výhodné pre skrytú existenciu, ktoré navyše poskytovalo možnosť rýchleho presúvania sa. Výhodou tiež bolo, že byrokratická štruktúra NKVD sa prejavovala v nedostatočnej pružnosti, pokiaľ ide o koordinovanie razie jej regionálnych pobočiek proti podzemnému hnutiu.
            Napriek tomu to Vasyl Kuk nemal ľahké. NKVD sa časom dokázalo dostať na jeho stopu a neraz unikol zatknutiu či smrti len o vlások. Na jar 1950 zistili boľševické bezpečnostné orgány miesto jeho pobytu a začali rozsiahlu raziu. Jej výsledkom bolo rozbitie oddielu UPA, na základni ktorého sa zdržiaval. Z obkľúčenia sa mu však podarilo prebiť. Vo februári nasledujúceho roku sa do rúk NKVD dostal člen oblastného vedenia OUN z Podolskej oblasti Vasyl Bej – Ulas. Mal s Kukom osobný kontakt a NKVD si od toho veľa sľubovalo. Venovali veľa úsilia, aby ho primäli k spolupráci. Po ich nátlaku síce súhlasil, ale keď ho NKVD poslalo nazad v úlohe agenta, všetko vyzradil svojmu veliteľovi a plány NKVD zlyhali. Vasyl Bej ešte rok pokračoval v boji, kým v máji 1952 nepadol.
            V októbri 1951 sa do rúk NKVD dostal emisár Zahraničného predsedníctva Ukrajinskej hlavnej oslobodzovacej rady Vasyla Ochrimoviča, ktorý sa za pomoci amerických spravodajských služieb vrátil na Ukrajinu. Tentokrát sa NKVD rozhodlo tento úspech využiť iným spôsobom a rozohralo spravodajskú hru. Spočiatku mali úspech a podarilo sa im zistiť, že od roku 1953 sa Kuk ukrýva v Stanislavskej oblasti na základni Rogatinského nadrajónneho výboru OUN. Celé ich úsilie však vyšlo naprázdno, lebo Kuk ich hru prehliadol a však unikol. Tieto neúspechy rozčuľovali príslušníkov NKVD do nepríčetnosti a viedli k čoraz väčšej aktivite za cieľom jeho dolapenia či likvidácie. V decembri 1952 sa im podarilo zabiť členov UPA Zemka a Orača, ktorí ako sa ukázalo neskôr, boli bezprostredne predtým s Kukom v jednom úkryte.
             11.júla 1953 NKVD zatkla významného člena OUN na Polesí a Volyni Vasyla Galasu, blízkeho spolupracovníka Kuka, spoločne s manželkou. Nepodarilo sa však od neho získať žiadne informácie, ktoré by NKVD pomohli. Ich úsilie však okolo Vasyla Kuka postupne sťahovalo slučku. Zima 1953-1954 bola pre neho veľmi ťažkým obdobím. Aj keď sa mu darilo unikať chyteniu, NKVD odhalila mnoho úkrytov, čím sa možnosti úkrytu znížili. Napriek tomu pokračoval v  činnosti a na jar 1954 začal obnovovať kanály spojenia s jednotlivými bunkami podzemia. Práve to sa mu stalo osudným. Významným esom v ich rukách sa stal Jurko, ktorý pôsobil ako Kuková spojka. NKVD sa podarilo zverbovať ho ako agenta a bola vytvorená špeciálna skupina nasmerovaná na miesta, kde sa Kuk mohol objaviť. Zabezpečovala ich operatívna skupina KGB, ktorá s nimi udržiavala rádiový kontakt a bola pripravená poskytnúť nevyhnutnú podporu.
              23.mája 1954 im žičilo šťastie. Vasyl Kuk spolu so svojou manželkou prišiel na dohodnuté miesto stretnutia so spojkou Jurkom. Tentokrát ho jeho inštinkt sklamal. Jurko navrhol, aby si pred cestou navrhol oddych v neďalekej skrýši. Ako Kuk, tak jeho manželka ho poznali dlho a verili mu. Spolu sa preto odobrali do vykúreného bunkra. Kde od únavy čoskoro zaspali. Udalosti tým dostali prudký spád. Agent Jurko vytiahol skrytý prístroj a zapol ho. V vzdialenom oddelení KGB sa rozsvietila lampa a všetkým bolo jasné, že pasca sklapla a Borsuk sa chytil. Do úkrytu vstúpila ťažko ozbrojená skupina agentov KGB. Vasyl Kuk sa na hluk zobudil a hľadel do hlavne zbrane v rukách toho, ktorého považoval za priateľa. Hneď mu bolo jasné, že z druha sa stal zradca.
              Zatknutím sa však jeho zápas s boľševickým systémom neskončil. Ten najťažší a najdlhší boj bol ešte pred ním. Začalo sa obdobie, ktoré dodnes vzbudzuje veľa otázok. Jedna zo najčastejších je, prečo ho nezastrelili. Vasyl Kuk si ju musel vypočuť neraz. Možno by na ňu odpovedal, keby odpoveď poznal. Možno sa len dohadovať, prečo trest smrti nedostal. Metódy KGB boli v čase jeho zatknutia predsa len sofistikovanejšie než predtým. V ich rukách sa ocitlo ozajstné eso a nemienili ho len tak pustiť. Zastreliť ho mohli kedykoľvek. Pokiaľ by sa ho však podarilo získať pre spoluprácu, bolo by to ozajstné terno. A tak sa začala hra mačky s myšou. Nebolo však jasné, kto je mačka a kto myš. Vasyl Kuk nebol ľahký protivník. Na výsluchoch síce vypovedal, ale hovoril, len o veciach, ktoré KGB už vedela. Ak spomenul nejaké mená, išlo o osoby, ktoré už padli v boji či sedeli v táboroch. Paradoxne sa práve záznamy z týchto výsluchov stali neskôr cenným zdrojom informácii pre historikov, zaoberajúcich sa UPA.
             Nevyšla ani snaha o propagandistické využitie Kuka. Síce súhlasil, ale tvrdo vyjednával podmienky a nakoniec bol efekt aj tak mizivý. V materiáloch KGB sa opakovane vyskytujú správy o jeho neochote spolupracovať, o nedodržiavaní toho, k čomu sa zaviazal a podobne. Ani jeho omilostenie 14.júla 1960 na tom nič nezmenilo. Kuk síce súhlasil so spoluprácou s KGB, ale tým to aj končilo. Vystáva otázka, prečo ho teda znova neuväznili, prečo ho nechávali žiť na slobode a v relatívnom pokoji, hoci viacerí funkcionári KGB upozorňovali, že sa jedná o osobu nebezpečnú sovietskej moci, napojenú na ukrajinský disent. Jednou z možných odpovedí sa javí to, že v počiatkoch mnohí členovia KGB prikrášľovali svoje správy o jeho verbovaní. V tom čase už pôsobili na vysokých miestach tejto organizácie a odsúdením Kuka by vlastne priznali aj vlastnú bezpečnosť. Navyše na monitorovanie jeho činnosti použili všetky dostupné prostriedky včetne technických. Ako sa vyjadril jeden z členov KGB v rozhovore so svojim kolegom: „ Do konca života ostane objektom našej pozornosti. Je stálym predmetom našej činnosti. Nezačal s nami spolupracovať, stále ostáva na pozícii bojovníka za nezávislú a slobodnú Ukrajinu. Dobre vieme, že je to smelý človek a kontrolujeme každý jeho krok, prijali sme kvôli nemu celý rad operatívnych a operatívno-technických opatrení. Odpočúvať ho budeme naveky“. Tu sa však pracovník KGB mýlil. Naveky trvalo len do roku 1991 a generálovi UPA Vasylovi Kukovi sa podarilo prežiť aj večný Sovietsky zväz.
Vuk