Nie nadarmo sa hovorí, že pes je najlepší priateľ človeka. V súčasnosti ho poznáme najmä ako spoľahlivého chránenca či spoločníka. No stredoveký a neskorší svet mu zadelil predovšetkým úlohu pomocníka pri love. Dôležitou zložkou loveckej organizácie boli caniferi a caniductores, teda psiari a psovodi. Ich hlavnou povinnosťou bolo chovať, cvičiť a v prípade zranenia aj liečiť lovecké psy na kráľovské poľovačky, na ktorých sa zúčastňovali ako honci. Tí najlepší získavali za dobré a verné služby odmenu v podobe majetku či privilégií.

V Liptove sa spomína osada Okoličné, kde žili už psiari v 13. storočí. V roku 1263 tu Belo IV. nariadil, aby Bosej, Stoiša, Kozma, Koizlo, Vitko, Egid, Milat a ich rodiny neplatili daň a neodvádzali dávky kráľovi. Oni a ich druhovia Punak, Buhuta a Bohurad získali do vlastníctva menšie majetky pri Okoličnom. Následne z nich Stoiša sa stal zakladateľom zemianskeho rodu zo Stoišic (1). Ten sa ako canifer de Lypto uvádza v listine z roku 1273 (2). Podobný príklad poznáme i zo susedného Turca, kde kráľovský psiar Pavol, pravdepodobne z Mošoviec, choval psy pre kráľovské poľovačky. Za to dostal pozemok v Žarnovici od Belu IV. alebo Ondreja II. a v jeho blízkosti mal pozemok istý Albert, ktorý sa spomína v metácii z roku 1256 (3).

Osady psiarov bývajú v listinách označované ako villa Canis alebo terra Caniferorum. Najznámejšou takouto osadou na našom území sú Smižany zachytené v roku 1254 ako Sumugh (4). Medzi ďalšie osady patria Huncovce, hoci sa nepredpokladá, že ju založili psiari, podľa názvu villa Canis z roku 1308 sa však nevylučuje, že by tam nemohli chovať psov na poľovačku (5). Podľa historika M. Pirhallu bola Levoča pôvodne dedinou kráľovských psiarov. Predpokladá to na základe toho, že názov Levoča pochádza zo staronemeckých výrazov leutsch, läutsch, leutsche, lutsche, lötsch, lätsche, leitsche, ktorými bol označovaný pes (6).

Aj Uhorskí panovníci vlastnili loveckých psov, o ktorých sa dozvedáme z bratislavských mestských účtovných kníh. V roku 1509 mali na dvore Ladislava II. psiari vlastné byty a mesto Bratislava svojich psov chovala na radnici. Tiež v tom istom roku sa objavuje zmienka, že poľovnícky majster pochytal 60 psov. V roku 1455 sa dozvedáme o výdavkoch spojených s opaterou psa: Tiež v sobotu pred Martinom a v pondelok po sv. Ondrejovi, 24. deň som dal nášmu milostivému pánu kráľovi Ladislavovi poľovníckeho psa, a chlapcovi, ktorý sa má o neho postarať, každý deň 8 denárov. Podobná suma sa platila i o rok neskôr. Tiež pred Turícami na nový rok a na Turíce pred pápežom Gregorom, 70. deň som dal kráľovi 6 psov a chlapcovi, ktorý sa o psy stará, 8 denárov a tiež obojok sokoliarovi pre kráľovho psa 10 denárov (7). V roku 1456 chovali na radnici šesť loveckých psov kráľa Ladislava V., bol tam ubytovaný aj jeho sokoliar, ktorý vodil na povraze svorku kráľovských psov. Sokoliara aj žrádlo pre psov platilo mesto (8). Z nášho územia poznáme dve pamiatky, poukazujúce na lov so psom. Prvou je kresadlo v tvare loveckého psa zo Solčian, časovo zaradené medzi 12. až 13. storočím (9). A druhou je bronzové aquamanile z Veľkej Čalomije, z 1. polovice 13. storočia. Ide o lovca s mečom, lesným rohom a psom na chrbte (10).

V stredoveku sa využívali rôzne druhy loveckých psov. Pri výbere vhodného psa boli dôležité faktory, ako určenie druhu lovnej zveri, prostredie a spôsob, ktorým sa lovilo. Podľa účelu sa v českom prostredí rozoznáva viac druhov. Pes bobrový bol vycvičený jazvečík na lov bobrov. Wolfshund určený na lov vlkov. Chrt (Windhund) svojou rýchlosťou a ohybnosťou sa využíval na lov zajacov. Jamník vyháňal jazvecov z brlohov, potom pes na diviaka, pes naháňajúci veveričky, pes plašiaci jarabice. K ďalším patrili sliediče, Spürhund, boli iba na honenie a prenasledovanie zveri (11). U nás patrili medzi najpreferovanejšie duriče – kopov. Jeho dominancia vo vtedajšom Uhorsku súvisela s tým, že lovecké psy používané na parforsné lovy v Anglicku alebo vo Francúzsku neboli vhodné na lov v hornatom a zalesnenom hornom Uhorsku (12). Okrem toho sa ako lovecké psy využívali dogy, ktoré sa podobali chrtom, mali len väčšiu a kratšiu hlavu, zvyčajne s bielou srsťou a s čiernou škvrnou pri uchu. Uši mali vztýčené a špicaté. Boli schopné ublížiť akémukoľvek zvieraťu, boli omnoho nebezpečnejšie, ale prchkejšie ako ostatné psy. Keď sa zahryzli do svojej koristi, nepustili ju. Ak sa dobre vycvičili, patrili k najlepším. Boli vhodné na lov diviakov a medveďov. Honiace psy mali zvyčajne škvrnitú srsť. Lovili odlišnými spôsobmi, niektoré druhy behali tak rýchlo, že už o chvíľu, keď mali cielenú zver zachytiť, nevládali a nechali ju utiecť. Preto boli vhodnejšie na lov diviakov. Iné druhy lovili pomaly a ťažkopádne, ale dokázali zasa loviť celý deň. Chrt mal strednú postavu a bol vhodný na lov všetkých zvierat. Mal rýchlostné predpoklady na to, aby dostihol akékoľvek zviera (13). V Uhorsku sa spomína v listine z roku 1427 ako Leporarius canis (14). S týmto druhom poľovali i príslušníci kléru. V decembri 1370 Ján Szegvari zaútočil dýkou na stoličnobelehradského hlavného dekana, ktorý bol kancelárom biskupa a v tej chvíli si na poli užíval lov so psami na zajace (15).

Vycvičený lovecký pes patril v stredoveku medzi luxusnejší majetok a vzácny dar. Môžeme usudzovať aj podľa sťažnosti z roku 1392, kde ich nezabudli pripomenúť. Ľudia z Vašvaru, ktorí na čele so sudcom zabili jedného familiára Gerseia Petho, predtým zabili dvoch poddaných, dvoch zbili a štyroch ťažko zranili a na ešte väčšiu bolesť im vzali dvoch dobre vycvičených psov, určených na lov diviaka (16). Pes býval aj predmetom závetu. Napr. v roku 1395 žiadala vdova po Mikčovi z Prodavízu majetok po manželovi, zaradila do výpočtu aj 45 psov, z toho 5 layhunthov a 40 szelindekov. Ich krádež bola oceňovaná väčšinou pokutou. Jedného ukradnutého chrta – lovca zajacov si majiteľ ohodnotil na 40 zlatých (17) V Burgundsku, keď ukradli lepšieho psa mali na výber buď zaplatiť, alebo výsmešne na verejnosti pobozkať psovi zadok (18). Bavorské právo určovalo za krádeže alebo usmrtenia rozličných druhov psov pokuty. Kto psa na štvanie medveďa, zubra, čiernu a inú zver, zabije alebo ukradne, je povinný ho nahradiť rovnako dobrým psom a k tomu má 6 šilingov zaplatiť. Pes nadháňajúci zver sa nahradí iným a zaplatí sa pokuta 3 šilingy. Pes loviaci bobry sa tiež nahradzuje a platí 6 šilingov. Za chrta a za psa na vlky sa ukladá pokuta 3 šilingy. Najmenšiu ochranu mal pes domáci, po ktorého krádeži sa platil iba jeden šiling, avšak ak sa zotmelo pokuta sa zvýšila na 3 šilingy (19).

Hoci psy boli pri love užitočné a obľúbené, ak neboli dobré vycvičené, dokázali byť pre človeka nebezpečné. V roku 1412 Mikuláš a Štefan podali sťažnosť Lelešskému konventu na Jakuba a Štefana, synov Berecka, že minulé Vianoce povýšenecky zaútočili na ich statok Polianka a tam zranili ich poddaného, ktorý bol pohltený samými psami (20). Manželku českého kráľa Václava IV postihla tragédia. Počas silvestovskej noci v r. 1386, ju zabil pes. Odohralo sa to o tretej hodine v noci, potom čo vstala z lôžka roztrhal ju pes(21).

1. ULIČNÝ, F.: Dejiny osídlenia Liptova do konca 16. storočia. In: Liptov 9. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 1987, s. 123.

2. KUFČÁK, E.: Pomenovanie osôb v Liptove od 13. storočia do 80. r. 18. storočia. In: Liptov 6. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 1981, s.73.

3. BEŇKO, J.: Starý Turiec. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1996. s. 78.

4. KOLEKTÍV, A.: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku III. Bratislava: SAV, 1978, s. 58.

5. SEDLÁK, V.: RDSI I. Bratislava : SAV, 1980, s. 263. K pôvodu vzniku Huncoviec napísal štúdiu CHALOUPECKÝ, I.
Huncovce v stredoveku. In: Zborník z minulosti Spiša XII, Levoča: Spišský dejepisný spolok, 2004. s. 25 – 34.

6. SUCHÝ, M.: Dejiny Levoče. Levoča : Východoslovenské vydavateľstvo, 1974, s. 41.

7. ČECH, C., VODIČKA, F., ZÁBORSKÝ V.: Naše poľovníctvo. Bratislava : Vydavateľstvo Academia, 1935, s. 11.

8. http://bratislava.sme.sk/c/1491332/Krali-polovali-v-dunajskych-lesoch-zvacsa-na-utraty-mesta.html ( 3.7.2008 )ORTVAY, T.: Ulice námestia a Bratislavy. Podhradie. Bratislava: PT, 2003, 137 s.

9. RUTTKAY, T. A.: Umenie kované v zbraniach. Bratislava: Pallas, 1978 , s. 44.

10. RUTTKAY, T., A.: Chov dobytka, lov a rybolov vo včasnom a vrcholnom stredoveku. In: Mäsiarstvo a udenárstvo v dejinách Slovenska. Zostavil Leon Sokolovský, s. 42.

11. CHADT, J.E.: Dejiny lovu a lovectví. Louny : Nákladem spisovatelovým, 1908, s. 277.

12. GARAJ, P.: Poľovnícka história a kultúra. Zvolen : TU Zvolen, 2007, s. 90.

13. VERDON, J.: Voľný čas ve středověku. Praha: Vyšehrad, 2003. s.58.

14. RÁCZ, G. A középkori Magyarország levéltári forrásainak adatbázisa (DL-DF 4.2) = Database of archival documents of medieval Hungary : készült a Magyar Országos Levéltárban 1874–2003 között a Mohács előtti gyűjteményekhez készült levéltári segédletek elektronikus feldolgozásával . Budapest : ( Arcanum Adatbázis, 2003, CD – ROM ) , Q szekció: DIPLOMATIKAI LEVÉLTÁR, DL 59113.

15. ZOLNAY, L.: Vadászatok a régi Magyarországon. Budapest : Natura, 1971, s. 238.

16. ZOLNAY, L.: Vadászatok. ………………c. d. s. 238.

17. DVOŘÁKOVÁ, D.: Rytier a jeho kráľ. Budmerice: Rak Budmerice, 2003. s. 169.

18. VERDON, J.: Voľný čas ve středověku…………………c. d. s. 58.

19. CHADT, J. E.: Dejiny lovu…………………c. d. s. 275.

20. MÁLYUSZ, E. – BORSA, I. (ed.) Zsigmond-kori oklevéltár I-VII. (1387-1420). Budapest, 1951–2001. (Arcanum Adatbázis, 2003, CD -Rom). ZsO III. (1411 – 1412), DF 220591.

21. DVOŘÁKOVÁ, D.: Rytier…………………c. d. s. 169.

Spracoval: Peter Kušnír, Mea Patria Martin