Deviateho apríla uplynulo 150 rokov od porážky a zániku Konfederovaných štátov amerických (CSA alebo ľudovo Dixieland či Dixie). Tento štát je predstavovaný ako celok, ktorého ústredná filozofia je založená na otrokárstve a rasizme. Bolo to však naozaj tak? Bola americká občianska vojna krížovým ťažením Severu zameraným na oslobodenie úbohých čiernych otrokov? Tak ako pri mnohých iných historických udalostiach, aj tu sa stokrát opakovaná lož stala pravdou. Spojené štáty americké neboli v žiadnom prípade jednotnou spoločnosťou. Už pri ich vzniku si niektorí stúpenci nezávislosti kládli otázku, čo majú vlastne spoločné. Ani v polovici devätnásteho storočia sa tieto rozpory nepodarilo preklenúť. Sever bol priemyselným teritóriom, prístupným novým myšlienkam a ideológiám, ktorého elity boli liberálne a kozmopolitné a vládla tu (už vtedy) uvoľnená morálka. Juh ovládala konzervatívna plantážnická aristokracia, ktorá vyznávala lokálpatriotizmus a protestantskú vieru, mala hlboký vzťah k pôde, úctu k predkom a zdedenej tradícii. Animozita medzi Severanmi a Južanmi narastá začiatkom 50-tych rokov 19-teho storočia. Išlo hlavne o politické a ekonomické otázky. Juh dával prednosť čo najväčšej autonómii jednotlivých štátov, zatiaľ čo Sever stál na tvrdých centralistických pozíciách. Nová administratíva prezidenta Lincolna totiž presadzovala viac kompetencii pre federálnu vládu, čo bol hlavný kameň úrazu a aj skutočný dôvod vojny. Severania navyše chceli zaviesť agrárne clá a iné ekonomické obmedzenia, ktoré poškodzovali proexportne orientovaný Juh. Samozrejme tu bol aj problém otrokárstva. V skutočnosti však nebol nijako kľúčový. Abraham Lincoln, hoci sám bol abolicionistom, pri vyjednávaní s južanskou aristokraciou chcel tento bod pokrytecky obetovať v prospech dohody o presune väčších kompetencii pre Washington. A to že Južania na ňu ani po tom nepristúpili len dokazuje, že ani pre nich nebola otázka otrokárstva zásadná. Mimochodom o tom svedčí aj skutočnosť, že vrchný veliteľ síl Konfederácie Robert Edward Lee bol sám odporcom otroctva. Pôvodne mal dokonca veliť vojskám Severu, ale nechcel bojovať proti rodnej Virginií. V južanskej armáde slúžilo iba okolo 4 až 5 % vojakov, ktorí vlastnili otrokov, pričom šlo väčšinou o vyšších dôstojníkov. Je teda vylúčené, že by vojaci Konfederácie umierali za zachovanie otrokárstva. Južanský vojak bojoval za svoju rodnú zem, Virgíniu, Georgiu či iný štát Dixielandu, nie za právo vlastniť otrokov. Plukovník južanskej armády Patton (predok amerického generála z druhej svetovej vojny) v tomto duchu napísal domov svojej žene: “Prepusti všetkých našich negrov. Chcem aby naši synovia vedeli, že bojujú za slobodu. Nie za nejaké otrokárstvo.” A na dôkaz toho, že vojna Severu proti Juhu nebola vojnou proti rasizmu treba uviesť dve skutočnosti. Prvou je existencia južanských jednotiek zložených zo slobodných černochov, pričom niektorí z nich sami mali otrokov. Tou druhou je samotné Prehlásenie o zrušení otroctva, ktoré nadobudlo platnosť až v roku 1863, teda dva roky po vypuknutí vojny. Konfederácia navyše došla k uznaniu aj na poli medzinárodných vzťahov. Diplomaticky ju uznala Veľká Británia a anglickí gentlemani v City s ňou otvorene sympatizovali. Londýn dokonca uvažoval o vojenskej pomoci Juhu. Taktiež Konfederáciu uznalo Francúzsko. Rusko naopak podporovalo Sever, ale to súviselo skôr so zlými vzťahmi s Londýnom ako s nejakou nevraživosťou voči Konfederovaným.
Južanské dedičstvo je liberálmi dlhodobo a zúrivo pošliapavané a vlajka Konfederácie s krížom Sv. Ondreja bola dokonca označená za svastiku. Prirovnávanie Konfederovaných štátov amerických k Tretej ríši je jednoducho aktom zlomyseľnosti a ahistorického diletantizmu, dokonca irónie, pretože v ich vláde zasadal židovský minister financií Judah P. Benjamin. Juh určite nebol ideálnou spoločnosťou, v mnohých aspektoch však stál morálne vyššie ako Sever. A mal tiež mnoho relevantných dôvodov k odtrhnutiu a k vojne. Južanskí patrioti nebojovali za otrokárstvo, ale za svoje ponímanie práv a slobôd pre domovské komunity, ktoré boli v nezmieriteľnom rozpore so snahami federalistov. Povaha tohto konfliktu je univerzálna, veď dnes sa aj v Európskej únii čoraz častejšie z najvyšších miest ozývajú hlasy za väčšie kompetencie pre Brusel. Preto je nevyhnutné za každú cenu hlásať pravdu, aj tú historickú, lebo iba pravda nás vyslobodí!

Mgr. Miroslav Kuna