Keď sa v júni 1861 stretla v Martine politická špička slovenskej inteligencie, popísali niekoľko stránok slovenských dejín v učebniciach dejepisu. Vznikol národný program Slovákov, ktorý udal smer slovenskej politiky v rámci monarchie až do jej konca. Oproti Žiadostiam štúrovskej generácie to bolo čosi viac. V štátoprávnej otázke Memorandisti prišli s niečím skutočne novým a prevratným: Hornouhorským slovenským Okolím.
Ustanovenie požiadavky vlastnej správy v podobe Okolia bol jeden z najdôležitejších momentov devätnásteho storočia v slovenskej politike. V malom národe, po idealistických štúrovcoch s ich nedotiahnutým a Viedňou ubitým programom, vznikol rozkol a štiepenie národných síl. Už v Martine sa proti tejto požiadavke ohradil významný slovenský spisovateľ a dejateľ Ján Palárik, ku ktorému sa pridal menší kruh ľudí. Názorová menšina bola v tejto slovenskej politickej divočine umlčaná, Memorandum a s ním aj Okolie sa stávalo dogmou slovenských národných programov.
Po roku 1863 dostal slovenský národ jediný raz v dejinách monarchie príležitosť stať sa kultúrne, sociálne a politicky rovnocenným národom. Dostal príležitosť vybudovať základňu pevného národného hnutia a vydobyť si svoje miesto, avšak namiesto rozhodných činov premrhali tento čas politickými spormi. V januári 1868 vzniká politická reakcia na ústavný zákon o vzniku dualizmu v štáte. Politický kruh okolo Jána Palárika, ktorý sedem rokov silnel. Za finančnej podpory slovenskej inteligencie v Pešti založil Slovenské Noviny, čím sa po rokoch čakania a snahy presadiť zmeny politiky národného hnutia z vnútra ustanovila nová politická strana: Nová škola slovenská.
Palárik stál síce pri jej myšlienkovom zrode už v Martine, ale krídlo slovenskej buržoázie v Budapešti okolo Jána Nepomuka Bobulu, Jozefa Zarzetského a iných sa stalo radikálnejším ako konzervatívny kňaz. Aj vplyvom osobných sporov a nedorozumení vzniklo tak nepriateľstvo medzi Starou a Novou školou. V slovenských hospodárskych spolkoch, ustanovených aj na základe požiadaviek Memoranda, došlo teda k politickému boju dvoch frakcií. Namiesto živelného vzniku, spolupráce a rozvoja národa tak dochádza akurát tak ku sporom a hádkam. Tlačový orgán Starej školy, Pešťbudínske Vedomosti, presadzuje zákaz ponuky Slovenských Novín napríklad v martinskom Kasíne, ale aj iných kultúrnych spolkoch. Nevraživosť a nie Memorandum sa stáva politickým programom slovenského národa. Dve skupiny sa nevedia dohodnúť, či sa orientovať na Viedeň alebo Pešť a hlavne jedna skupina neakceptuje požiadavku Okolia. Z politického boja vychádza víťazne Stará škola, avšak víťazstvo prichádza po zatvorení Matice slovenskej a troch slovenských gymnázií, keď Nová škola už nevie na ktorú stranu maďarskej politickej reprezentácie sa obrátiť. Aké to bolo víťazstvo Slovenskej národnej strany! Premrhali možnosť ustanoviť základ národa, spolkovou činnosťou a vzdelávaním presadiť slovenský jazyk a hospodársku svojbytnosť. Kým v roku 1863 mali v rukách ustanovizeň s potenciálom ako bola Matica slovenská, v roku 1875 už ostalo len niekoľko málo kultúrnych spolkov, ktoré prežili prvý veľký útok maďarskej politiky. A ostal národný program o Okolí.
Avšak ako mohlo Okolie vôbec byť reálnym programom Slovákov, keď národ v čase jeho vzniku nebol ani zďaleka pripravený na autonómiu! Na to bolo potrebné vybudovať sústavu spolkov a pracovať skutočne na maličkostiach a postupovať maličkými krokmi. Ale ako som už skonštatoval, roky priaznivých okolností využili Memorandisti akurát na spor so svojimi odporcami o politickú prestíž a nie na reálnu prácu. Preto slovenské národné hnutia ani na sklonku roku 1918 ešte stále nebolo pripravené uvažovať o vlastnom štáte, iba o spojení so silnejším a pripravenejším národom. Memorandum v konečnom dôsledku viac politickej atmosfére na našom území uškodilo ako prospelo. Jeho prijatie mimo národného hnutia bolo nulové, čím jeho význam nepresahuje význam síce idealistického, ale obsahovo prázdneho dokumentu. Mnohé dobré požiadavky o spolkoch a školách boli prebité politickým sporom a nevyužil sa naplno potenciál, ktorý tento dokument mal.
V českej politike sa na scéne objavil T.G. Masaryk so svojim konceptom zreálnenia českej politiky, keď postavil mimo primárny záujem českého národného hnutia jeho doterajší štátoprávny program nazvaný Historické státní právo české. Takýto prezieravý politik a zreálnenie v našich politických kruhoch, bohužiaľ, chýbalo. Krátke obdobie spolupráce Národnej strany s politickými stranami Srbov a Rumunov skončili na sebectve všetkých strán. Slovenské národné hnutie nebolo silným a húževnatým odporcom maďarizácie, ale skôr uplakanou opozíciou mávajúcou roky starým dokumentom s nereálnymi požiadavkami.
Memorandum národa slovenského viac našej politike uškodilo hlavne kvôli ľuďom, ktorý ho presadzovali. Samo o sebe bolo síce z veľkej časti naivným dokumentom, avšak až jeho bezhlavé presadzovanie robilo národnému hnutiu najväčšie škody. Tak ako aj orientácia na cisársku Viedeň, ktorá znamenala hlavne neschopnosť zmieriť sa s novým štátoprávnym usporiadaním po Ausgleichu. Memorandisti a Slovenská národná strana premrhali najpríhodnejšie obdobie na vytvorenie pevného národného hnutia schopného uvažovať o autonómii. To, čo mohlo byť dielom koncom devätnásteho storočia sa potom muselo stať dielom toho dvadsiateho v nie ideálnych podmienkach s nie ideálnymi predstaviteľmi. Politická scéna u nás pred 150 rokmi bola podobná ako dnes. Osobné spory, nevraživosť a neochota deliť sa o politický vplyv s inými viedli k tomu, že za päťdesiat rokov práce niekoľkých generácii sme sa sami k ničomu neprepracovali.
Matúš Krátky