Malá veľká zem. Tak by sa dala Litva nazvať. Veľká svojou históriou a kultúrou, a v časoch neskorého stredoveku, aj rozlohou. Litvu si v jej novodobých dejinách delili viaceré mocnosti, až sa nakoniec dostala do područia cárskeho Ruska. Všetko až zmenil výsledok krutej 1. svetovej vojny, kedy sa mnohé malé národy zbavili svojich okov. Toto bol aj prípad celého Pobaltia, a teda aj Litvy, ktorá v roku 1918 vyhlásila nezávislosť, no až v roku 1920 ju definitívne získala.

Po 20 ročnom období budovania modernej štátnosti, boli v rokoch 1939 – 1940 opäť pobaltské republiky pripojené k Rusku, tentoraz však komunistickému. Noví páni veľmi rýchlo ukázali domácemu obyvateľstvu akú majú predstavu o „lepších zajtrajškoch“. Násilná kolektivizácia, perzekúcia inteligencie a všeobecne občanov, ktorí nezdieľali príliš nadšenie z červenej ideológie, boli takmer na dennom poriadku. Toto všetko vyvolalo v Litovcoch hlboké antisovietske postoje, ktoré vyústili až do vybudovania podzemného hnutia odporu. Okamžite ako nemecká Tretia ríša napadla v júni 1941 Sovietsky zväz, povstalo na území okupovanej Litvy približne 100 000 členov tejto podzemnej armády. Výsledkom bolo oslobodenie prevažnej časti Litvy vlastnými silami povstalcov a ustanovením národnej litovskej vlády. Táto vláda však mala krátke trvanie, pretože hneď po príchode nacistov bola rozpustená, povstalci odzbrojení a Litva začala byť spravovaná nacistickým komisárom. Začala sa ďalšia okupácia, tentoraz pod nemeckou taktovkou. S nemeckou okupáciou sa Litovci vyrovnávali viacerými spôsobmi. Jedna časť obyvateľstva začala spolupracovať s nacistami, pretože nenávisť k bolševikom bola väčšia, druhá časť nerobila rozdiel medzi okupáciou červenou a okupáciou hnedou. Litovci si časom uvedomili, že nemeckým zámerom nie je samostatná Litva, ale Litva germanizovaná. Silné národné povedomie Litovcov okrem iného spôsobilo, že v krajine ako jedinej z pobaltských republík nevznikla aktívna národná jednotka SS. Keď sa v prelomovom roku 1944 valila k Litve červená armáda, povolili Nemci vznik národnej armády pod velením populárneho generála Povilasa Plechavičiusa pod prísľubom, že bude nasadená výhradne na obranu Litvy. Keď tento sľub Nemci nedodržali litovský vojaci odmietli poslušnosť a masovo dezertovali do lesov a stali sa základom „Litovskej oslobodzovacej armády“. Zvyšných vojakov Nemci odzbrojili, deportovali do koncentračných táborov a malú časť na výstrahu postrieľali.

V prelomovom roku 1944 väčšina Litovcov márne dúfala, že sa Nemci zbavia Hitlera a spoja sa s USA a Veľkou Britániou proti valiacej sa armáde Sovietskeho zväzu. Očakávali, že ZSSR by takýto nový konflikt prehralo, a tým by Litva opäť získala svoju samostatnosť. Čoskoro však pochopili, že takéto nádeje nemajú nič spoločné s realitou. Po tom čo v lete 1944 vojská 3. bieloruského frontu znova dobili Litvu, začal v poradí druhý ozbrojený odpor voči Sovietom. Celkovo je potrebné toto obdobie boja Litovcov za nezávislosť rozdeliť na dve obdobia:
1944 – 1948 obdobie intenzívneho ozbrojeného boja
1949 – 1952 obdobie postupného úpadku odboja až jeho zániku

Do bojových operácií sa aktívne teda so zbraňou v ruke zúčastnilo na litovskej strane viac než 30 000 osôb. Sovietske velenie nikdy neuznalo tento boj ako regulárnu formu vojenského odporu, ale vždy ju označovalo ako akýsi produkt „nacifikácie“ Litvy alebo ich mali za kriminálne a teroristické bandy. Členstvo v týchto partizánskych oddieloch bolo skutočne veľmi pestré. Tak ako všade na svete najrevolučnejšou zložkou obyvateľstva sú mladí ľudia – študenti, preto aj v radoch „lesných bratov“ bolo veľké množstvo vysokoškolských a stredoškolských študentov. Ďalej tu boli bývalí príslušníci medzivojnovej litovskej armády, robotníci, roľníci, kňazstvo a inteligencia. K hnutiu odporu sa pridávali často celé rodiny. Od roku 1945 bolo členstvo vyhradené výhradne pre etnických Litovcov so zriedkavou výnimkou pre Lotyšov. Oddiely hnutia odporu viedla inteligencia a bývalí dôstojníci armády. Výzbroj tak ako u väčšiny partizánskych formácií tvorili ľahké pechotné zbrane prevažne sovietskej, nemeckej a v menšej miere dokonca česko-slovenskej výroby, doplnenej o pár kusov delostreleckej a mínometnej výzbroje. Priemerná životnosť bojovníka bola maximálne 2 roky. Všetky partizánske oddiely boli formované na prísnom konšpiračnom základe teda pri maximálnom možnom utajení. Symbolika litovských partizánov vychádzala z národnej tradície a mala teda náboženský a národný charakter. Nový branci skladali prísahu pred kňazom a prisahali na Bibliu alebo krucifix. Následne si každý partizán zvolil svoje krycie, bojové meno. Partizáni sa veľmi obávali vypočúvania zo strany NKVD a preto sľubovali, že ich nedostanú živých. Preto sa často stávalo, že ak bojovníci videli svoju bezvýchodiskovú situáciu, zvolili radšej samovraždu ako zajatie a následné mučenie. Špecifikom bolo, že mnoho partizánov nosilo uniformu bývalej litovskej armády a tým sa viditeľne identifikovalo. Jednotky boli tvorené malými oddielmi o sile 5- 10 mužov a len pri väčších akciách sa spájali do väčších celkov. Toto opatrenie minimalizovalo možnosť, že by sa červenej armáde alebo NKVD podarilo jediným úderom zničiť podstatnú časť odboja. Mužstvo si svojich veliteľov volilo samo a len štábni dôstojníci bývali menovaný.
V roku 1946 kedy ozbrojený odpor trval už 2 roky, prebehla konferencia, ktorej účastníci spísali deklaráciu a pokúsili sa zorganizovať partizánske hnutie do „Zjednoteného hnutia pre demokratický odpor“. V deklarácii sa hlásili k princípom kresťanskej etiky a západnej demokracie. Samotný boj Litovcov sa viedol na viacerých frontoch. Nešlo len o priamy ozbrojený boj proti červenej armáde a predovšetkým jednotkám tajnej polície, ale veľké úsilie venovali najmä boju proti pozemkovej reforme riadenej z Kremľa, a tiež zakladaniu kolchozov. Prepadávali sa kancelárie vlády, likvidovali najmä menšie oddiely nenávidenej NKVD ba dokonca prepadávali väznice za účelom oslobodenia politických väzňov. Partizánski sociálni pracovníci organizovali dodávky zásob pre rodiny podporovateľov ktorých bolo niekoľko násobne viac ako aktívnych bojovníkov. Práve NKVD sa často zameriavala na týchto podporovateľov hnutia odporu a mnohí boli deportovaný do smutne známych gulagov. Podľa odhadov súčasných historikov bolo z Litvy deportovaných približne 245 000 osôb. Už od roku 1946 si však litovskí činitelia uvedomovali, že len svojimi vlastnými silami Sovietov neporazia. Rozhodli sa preto žiadať o pomoc Západ, predovšetkým USA a Veľkú Britániu. Za týmto účelom prebehlo niekoľko presunov spojok na „Západ“. Získavali sa takto informácie avšak reálna pomoc v boji akosi neprichádzala.

V roku 1950 vysadili Američania nad okupovanou Litvou niekoľko menších diverzných výsadkov pod vedením dnes už legendárneho partizánskeho veliteľa Juozasa Lukša. Lukša v roku 1947 utiekol na „Západ“ ale neskôr sa ako veliteľ vrátil do vlasti kde padol v boji. Očakávalo sa, že tieto vysadené skupiny znova rozprúdia už dohasínajúci oheň odporu avšak sovietska moc bola v tomto období už príliš silná, a tak boli všetky výsadky do roka zlikvidované. Na prelome rokov 1947- 1948 si partizáni uvedomili, že ich vyhodnotenie medzinárodnej situácie bolo chybné. Litva bola príliš hlboko za „železnou oponou“ a západným mocnostiam sa príliš nechcelo do otvoreného konfliktu so ZSSR na európskom kontinente. Existovali aj snahy o konštruovanie antisovietskej exilovej vlády združenej v už spomínanom Zjednotenom hnutí pre demokratický odpor. Navrhovanú stratégiu však už v januári 1947 odmietla samotná konferencia partizánskych vodcov. Čo sa týka postoja samotných sovietskych činiteľov tí sa obávali odporu v Litve. Preto hneď v posledných mesiacoch 2. svetovej vojny vyslali na územie Litvy generála Michaila Susľova. Susľov bol muž rázny až brutálny. Za vojny pôsobil ako vodca sovietskych partizánov na severnom Kaukaze a neskôr bol poverený deportáciami Čečenov a Ingušov z Kaukazu. Ešte počas leta 1944 nasadil Susľov proti litovským partizánom niekoľko divízií pohraničníkov, ktoré už mali skúsenosti s tým ako zaobchádzať s nelojálnymi národmi sovietskeho impéria. Odpor Litovcov však neustal. Kremeľ Susľova po čase stiahol a ako náhradu vyslal do Pobaltia generála Sergeja Krugľova. Krugľov, inak blízky spolupracovník Beriju a zástupca riaditeľa SMERŠ ( sovietska kontrarozviedka), bol na toto územie vyslaný pre svoju povesť, krutého a bezcitného vykonávateľa sovietskej moci na územiach ktoré odporovali Sovietskemu zväzu. Na Kruglovov príkaz bolo zriadené špeciálne oddelenie NKVD pre záležitosti „banditizmu“ OBO ( osobi banditskij otdel). OBO trénoval informátorov do partizánskych radov, mal na starosti vznik jednotiek miestnej lojálnej milície tzv. Istrebiteli, ktorí mali aktívne bojovať proti partizánom. Bojovalo sa aj na fronte psychologickom a propagandistickom. Sovieti od roku 1945 vyhlásili všeobecnú amnestiu pre partizánov ktorí sa vzdajú. Keďže to nemalo požadovaný účinok skúsili zahrať na náboženskú kartu. V roku 1946 nútili zvolať konferenciu rímsko- katolíckych biskupov Litvy k otázke „banditizmu“. Aby si zaistili požadovanú podporu biskupov uväznili jedného z nich ako rukojemníka. Konferencia sa však nedala zastrašiť a nevydala výzvu partizánom vzdať sa. Nakoniec ju vydala samotná NKVD a keď sa vilniuský arcibiskup ohradil proti tomu, že bol jeho podpis pod ňu sfalšovaný prišiel o život. Sovietska moc sa dopustila ďalšej chyby, keď telá zabitých partizánov vystavovala v mestách aby tým zastrašila ich podporovateľov z radov civilistov. Často to však malo presne opačný efekt a z civilistov sa stávali aktívni partizáni.

Presile sovietskych jednotiek sa však bez pomoci zo strany západných veľmocí nedalo donekonečna brániť. Preto sa partizáni vo februári 1949 zreorganizovali do novej formácie – Hnutia litovského boja za slobodu a zmenili aj taktiku boja. Z otvorenej bojovej konfrontácie prešli na sabotáže a likvidovanie predstaviteľov miestnej vlády. Počas rokov 1950 – 1951 Sovieti stále v Litve udržiavali 2 divízie bezpečnostnej polície na boj proti partizánom. V roku 1951 viedol generál Kruglov operáciu na definitívnu likvidáciu partizánskeho hnutia, ktoré sa znovu rozšírilo v čele so skupinami vysadenými v uplynulom roku Američanmi. Boje boli intenzívne, kruté, no krátke. V priebehu roku 1952 mohol generál Kruglov oznámiť definitívne zlikvidovanie odporu v Litve. Zvyšok jednotiek vyzvalo velenie Litovskej oslobodzovacej armády na demobilizáciu a odporučilo zvoliť mierové prostriedky odporu. Tým sa uzavrela kapitola ozbrojeného odporu litovského národa. Bilancia bojov je na litovskej strane približne 38 000 zabitých a zajatých z celkového počtu zhruba 77 000 nasadených partizánov. Na sovietskej strane údajne padlo asi 25 000 príslušníkov NKVD a vojakov.

Aj s odstupom niekoľkých desaťročí je hodnotenie ozbrojeného odporu Litovcov vnímané často protichodnými názormi. Post sovietski historici hovoria o litovských partizánoch ako o teroristoch vycvičených nacistami za účelom narúšania sovietskeho tylu, zároveň poukazujú na ich podporovanie zo strany „západu“ počas studenej vojny. Ozývajú sa dokonca hlasy, že mnoho príslušníkov partizánskych oddielov bolo zapletených do vojnových zločinov proti civilistom z rokov 1941- 1945. Litovskí historici na druhej strane hodnotia odboj niekedy príliš nekriticky a doslova ho glorifikujú. Skutočnosť však bude pravdepodobne trochu iná. Tak ako história nebýva iba čierno – biela tak sa nedá hodnotiť takto zjednodušene ani príbeh litovských partizánov. Pravdou je, že aj medzi nimi sa našli negatívne živly, ktoré navždy zasluhujú opovrhnutie, podstatná je však základná idea tohto hnutia. Idea ktorej základom je túžba po slobodnej vlasti, ktorá nebude gniavená diktatúrou tej či onej ideológie, idea na slobodný život pre celý litovský národ. Toto bol pravý cieľ „lesných bratov“ pre ktorý, tisíce z nich položili život alebo strávili roky pekelného utrpenia na súostroví gulag. Osud tohto malého národa je podobný osudu iných malých národov, ktoré sa ocitli v tieni geopolitických hier veľmocí.

Mgr. Peter Legény, Mea Patria Nové Zámky

Obrázok č.1: Litovskí protisovietski bojovníci.
Zľava: Klemensas Širvys alias “Sakalas”, Juozas Lukša alias “Skirmantas” a Benediktas Trumpys alias “Rytis”.

Obrázok č.2: Symbolika litovských partizánov.