V tomto roku si pripomíname dvesté výročie narodenia popredného syna slovenského národa, Ľudovíta Velislava Štúra.
Elity a médiá, rovnako ako aj citovaní historici sa zameriavajú najmä na jeho prácu na poli jazykovednom. Rovnako, avšak už menej často, sa spomína jeho revolučná činnosť. A takmer vôbec sa nestretávame s hodnotením jeho práce po revolúcii. Toto obdobie Štúra nasilu zobrazuje ako zlomeného a depresívneho človeka a tak sa hľadí aj na jeho diela v tejto etape života.
Niet sa mainstreamu čo diviť. Veď práve vtedy vzniklo veľkolepé Slovanstvo a svet budúcnosti, ktoré je nám podsúvané ako omyl, ako nejaký skrat vyvolaný zmarenými nádejami národného velikána. Štúr v ňom totiž na rozdiel od svojich predchádzajúcich prác predkladá komplexnú víziu budúcnosti slovanského sveta. Záchranu hľadá v cárskom Rusku, pokoriteľovi veľkého Napoleona. To má po zániku Rakúskej ríše a porážke Turecka spojiť všetky slovanské národy v jeden veľký štát. Slovania si tu však nemajú zachovať svoju jazykovú a konfesionálnu rôznorodosť, ale prijať pravoslávie a ruský jazyk. Zmieruje sa dokonca aj s cárskym samoderžavým. Tento intelektuálny náhľad sa nám môže zdať neprijateľný v našich časoch, v tých jeho to však vyzeralo ako najlepší možný scenár ako zabrániť národnostnému útlaku a následnej asimilácii slovenského národa.
Rusifikácia populácie mala byť zas akýmsi návratom do mýtických čias, keď boli Slovania jedným národom a rozprávali jedným jazykom. Ako neodpustiteľné kacírstvo však musia znieť pre pravoverného liberála jeho ďalšie myšlienky.
Štúr jasne odmieta liberálnu demokraciu, ktorú nepovažuje za vhodný prostriedok na emancipáciu širokých más obyvateľstva. Preto kritizuje západoeurópske štáty, lebo v nich buržoázia pod vlajkou liberalizmu bojuje za politické práva nielen proti aristokracii, ale aj na úkor ľudu. Ďalej odmieta kapitalizmus, ktorý obviňuje z vytvárania sociálnych konfliktov. Taktiež odmieta priemyselnú výrobu. Viní ju z rozšírenia nezamestnanosti na Západe a krachu drobného podnikania. Veľmi aktuálne pôsobia jeho postrehy kritizujúce spriemyselňovanie na úkor životného prostredia. Pre toto všetko radí obrátiť sa Západu chrbtom a hlása návrat k tradíciám a spôsobu života predkov.
Ako alternatívu ku kapitalizmu navrhuje samosprávnu roľnícku občinu, ktorú považuje za starobylú celoslovanskú inštitúciu. V nej má byť pôda spoločným vlastníctvom, prerozdeľovaným jednotlivým rodinám do dedičného nájmu. V občine mala platiť priama demokracia, keď si jednotliví hospodári mali voliť starostu alebo vladyku, ten zas mal zastupovať občinu na župných radách. Podobné zriadenie predpokladá aj pre mestské občiny. Výkonná moc mala zostať v rukách cára všetkých Slovanov, ktorého ale Štúr odmieta porovnávať s inými absolutistickými vládcami. Pre neho je to “gosudar”, hospodár, ktorý sa o ríšu má starať rovnako ako roľník o svoj pozemok v občine.
Z uvedeného vyplýva, že Štúr, mysliac na záchranu Slovanov, obetoval niektoré svoje predchádzajúce názory, najmä čo sa týka jeho sympatii k zastupiteľskej demokracii a parlamentarizmu. Zároveň však ohromuje jeho prenikavé analytické myslenie, ktorým dokázal odhaliť úskalia kapitalizmu, keď bol tento ešte v plienkach. Jeho predpoklad opakujúcich sa kríz v trhovom hospodárstve je skutočne brilantný. Štúrovmu striktnému odmietnutiu dvoch modernistických mantier, demoliberalizmu a kapitalizmu, zas dá za pravdu sama história. Preto nepovažujem Slovanstvo a svet budúcnosti za Štúrovu intelektuálnu úchylku. Je zavŕšením jeho životnej filozofie. A v mnohom je toto dielo rozhodne vysoko aktuálne aj dnes.
Mgr. Miroslav Kuna