Názor, že filozofické diela sa nezávisle od aktuálnych udalostí zaoberajú “večnými” problémami ľudstva a dianie vo svete ignorujú, presvedčivo vyvracia kniha Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia. Tento spis nachádza svoje podnety vo svetovom dianí, a čo je obzvlášť nebezpečné, uplatňuje si nárok na jeho zásadné ovplyvňovanie.

Sebavedomo vystupujúci autor tohto diela sa narodil v roku 1902 vo Viedni do dobre situovanej židovskej rodiny. Podobne ako väčšinu jeho súkmeňovcov, aj Poppera na konci prvej svetovej vojny uchvátil komunizmus.

V “červenej Viedni”, ako sa hlavné mesto bývalej monarchie vtedy hanlivo nazývalo, sa pripojil k robotníckemu hnutiu s cieľom bojovať za zásadnú premenu spoločnosti. Avšak už v roku 1919 zažil niečo čo neskôr opísal ako “kľúčový zážitok”, keď na jednej komunistickej demonštrácii polícia zastrelila dvanásť ľudí. Tu sa po prvýkrát naplno prejavila Popperova celoživotná charakterová vlastnosť – zbabelosť.

Vyhlásenie straníckych funkcionárov, že obete zahynuli za vyššie ciele, odmietol. Karl Raimund Popper nebol ochotný za svoje idey prinášať žiadne obete. Naoko sa odvrátil od komunizmu a utiahol sa na bezpečnú pôdu univerzitných posluchární a salónov viedenskej intelektuálnej elity. Ukončil štúdium psychológie a filozofie, avšak v starej vlasti to dotiahol len na miesto učiteľa strednej školy. V tomto období píše filozofické spisy, ktoré mu zaistili istú popularitu v etablovaných kruhoch akademickej filozofie. Vďaka tomu získal miesto docenta na univerzite v meste Christchurch na Novom Zélande, kam uteká pred nástupom nacizmu.

Vtedy sa znovu prejavuje ako zbabelec, keď vo Viedni zanecháva napospas silnejúcemu antisemitizmu svoju matku a sestru. V novej domovine sa najprv snaží nezapájať sa do politickej diskusie, keďže Nový Zéland v tom čase veľmi prísne sledoval správanie imigrantov. V batožine si niesol rozpracovaný rukopis pod názvom Bieda historicizmu, v ktorom bola po prvýkrát rozpracovaná teória o spoločných črtách fašizmu a komunizmu. Popper v ňom pritom vôbec nerozlišuje medzi fašizmom a národným socializmom a za hlavného exponenta fašizmu diletantsky označuje Hitlera! Fašizmu prisudzuje aj vyhrotený rasizmus, hoci ten sa v pôvodnom fašistickom hnutí vôbec nevyskytoval. Tento omyl je donekonečna opakovaný až do dnešných dní.

Na univerzite, kde pôsobil počas vojny, ho vnímali značne kriticky. Zanedbával vyučovanie a celú energiu venoval písaniu. Aj tak skromné príjmy míňal za nedostatkový tovar ako papier či knihy. Šetril dokonca aj na strave pre rodinu a nútil svoju ženu aby viackrát prepisovala jeho výplody na písacom stroji.

V takýchto podmienkach vzniklo Popperovo hlavné a najzhubnejšie dielo – Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia. Skladá sa z dvoch zväzkov: Očarenie Platónom a Falošní proroci. Platóna si vzal na mušku najmä pre jeho spis Ústava. Nemôže mu odpustiť, že v ňom navrhoval nahradiť demokraciu stavovským štátom. Ako rodený zbabelec však útočí na praotca celej európskej filozofie skryto a zákerne. Netúži sa totiž dostať do konfliktu so svetovou akademickou obcou. Na jednej strane označuje preto Platóna za najväčšieho filozofa všetkých čias, na druhej za nebezpečného totalitného zvodcu. Platón je podľa neho deformovaný už svojim pôvodom, keďže pochádzal zo starej aténskej aristokratickej rodiny. Popper ďalej odsudzuje Platóna zato, že namiesto osvietenskej mantry o slobode, rovnosti a bratstve ponúka ideál stabilného usporiadania spoločnosti s ambíciou predchádzať sociálnym a politickým prevratom. Na rozdiel od demokracie má mať každý člen národného spoločenstva také miesto a takú funkciu, ktoré mu prislúchajú na základe jeho stavu.

Ďalším smrteľným hriechom veľkého aténčana je podľa Poppera to, že jeho projekt nevychádza z rovnosti ľudí, ale z ich prirodzenej nerovnosti, a to tak v biologickom, ako aj morálnom zmysle. Inými slovami, hodnotnejší členovia spoločnosti majú mať viac práv ako ostatní.

Popper tiež nemôže vystáť fakt, že Platón zavrhuje voľby ako mocenský boj na úkor občanov, ako handrkovanie o posty a trafiky a navrhuje vládu najvhodnejších, špeciálne pripravovaných jedincov. Vláda teda nemá byť výsledkom bezvýchodiskového straníckeho zápasu. Naopak, je legitímna iba vtedy, keď sa uplatňujú zásady rozumu. Vládnuť majú tí, ktorí majú prístup k najvyšším formám poznania. Platón pre nich požaduje kombináciu vedeckej a filozofickej prípravy.

Pre druhý z troch stavov, strážcov, zasa vojensko – asketický výchovný proces, ako ho poznal zo Sparty. Tretí stav, výrobcovia, sa majú vyznačovať svedomitosťou a disciplínou. Občania sa do svojho stavu rodia, vzostup do vyššieho je však možný. Posudok autora je teda jednoznačný: Platón je predchodcom nacistického učenia.

Drobného a dengľavého Poppera pohoršovalo najmä to, že v Ústave požaduje pre vojenský stav (strážcov) biologický šľachtiteľský program, čiže eugeniku. Platón podľa neho vytvoril biologickú rasovú teóriu a stál tak na začiatku “vzbury proti rozumu”.

Druhý, menej známy zväzok Falošní proroci venuje filozofom, ktorí v tejto vzbure podľa jeho názoru pokračovali: Hegela a Marxa. Na Hegelovi nenecháva nitku suchú a označuje ho za logického čarodejníka a hlásnu trúbu nemeckého militarizmu. Vyčíta mu, že zboštil štát a ospravedlňoval vojnu ako nevyhnutný prostriedok na presadenie cieľov svetových dejín.

Voči svojmu súkmeňovcovi Marxovi a komunizmu je však podstatne zhovievavejší. Popper mu priznáva humánne úmysly a označuje marxizmus za materialistické a mystické náboženstvo. Zároveň má táto ideológia podľa neho možnosti na uskutočnenie sociálnej spravodlivosti. Svetovú komunistickú revolúciu odkladá na neurčito. Všimnime si, skrytý komunista Popper ju nezavrhuje, ale odkladá…

Keď kniha konečne v Londýne vyšla, bolo už niekoľko mesiacov po vojne. Len málo diel malo tak zásadný globálny vplyv na svetové politické a etické myslenie. Ukončilo v politike dominanciu nacionalistikého myslenia, túžbu po veľkosti, posvätné poslania a snahu zotrvať na správnej strane dejín. Namiesto toho zaviedlo sterilné národy, ktoré zaujíma iba obchodná výmena materiálnych statkov a ideológií.

Popper sa stal hlásnou trúbou liberalizmu a hlavným filozofom Západnej civilizácie. V roku 1969 mu bol dokonca udelený rytiersky titul. V diele majstra hanobiteľa pokračuje jeho žiak George Soros, riaditeľ Nadácie otvorenej spoločnosti. Keď Popper v roku 1994 umiera, môže byť so sebou spokojný. Západné elity konvertovali na jeho učenie. A vyzerá to tak, že tento stav len tak ľahko niečo nezmení.

Mgr. Miroslav Kuna