V uplynulých dňoch sa začali postupne plniť poštové schránky veľkej časti obyvateľov Slovenska výpismi z registra cenných papierov. Dokonáva sa tak posledné dejstvo podvodu storočia s názvom kupónová privatizácia. Ale nielen toho, lebo tých zlodejstiev bolo podstatne viac.

Nemá význam ani spomínať na privatizačné machinácie prostredníctvom nastrčených investičných fondov, ktoré vytunelovali čo sa dalo a ich vedenia si dnes užívajú zaslúžené peniaze na Saycheloch, či bližšie popisovať mechanizmus privatizácie a tunelovania, lebo ten je dostatočne známy. Ostane len smutným paradoxom, že oná tzv. slovenská kapitálotvorná vrstva, ktorú budovali samozvaní otcovia vlasti, sa stala práve tou najväčšou pohromou pre ako-tak prosperujúce fabriky, ktoré tieto indivíduá nielenže položili na kolená, ale priam vyžmýkali do posledného špiku kostí, zamestnancov vyhodili na dlažbu a zadĺžený a skrachovaný podnik vrátili FNM – teda do rúk nás všetkých.

Niektorí drobní akcionári mali však i šťastie, najmä ak sa im podarilo dostať v kupónovej privatizácii k akciám VSŽ, Nafty Gbely, či VÚB Banky, a pod. Väčšina ľudí však nijako nezískala z deľby socialistického majetku, a dlhopisy vydané poslednou mečiarovou vládou v priemernej hodnote 13 000 Sk na akcionára, boli zlomkovou čiastkou privatizovaných podnikov.

Jeden podvod strieda druhý, a tak sa čochvíľa vynorili nebankové subjekty. Opäť sa v tejto pyramídovej hre nabalili tí, ktorí prišli medzi prvými – oni skutočne dostali svoje peniaze späť zúročené o 35%, ale to bol len reklamný ťah. Potom už všetci investujúci prišli neraz aj o celoživotné úspory. V tejto kauze došlo aspoň k potrestaniu vinníkov viacročnými trestami väzenia, no je otázne, či im pobyt za mrežami nestál za nakradnuté miliardy, ktoré odlifrovali nevedno kam. Bolo to riziko podnikania, keďže za vklady v nebankových subjektoch neručil štát ako je tomu napríklad v prípade bánk.

Kauzu nebankových subjektov zneužili niektoré lobistické skupiny na zákaz nebankových subjektov. Doplatili na to opäť občania, medzi inými aj ja, keďže som investoval do spoločnosti 1. garantovaná, a.s. v roku 1997 a na dobu 5 rokov vložil do nej 10 000 vtedajších Sk. Za to som mal dostať v roku 2002 sumu 25 000 Sk. Teda nešlo o prehnaný a nereálny úrok, aké ponúkali nebankové subjekty typu BMG Invest a pod. Samotné banky vtedy úročili vklady aj na úrovni 15% ročne, štátne dlhopisy dávali výnos aj 18%. Spoločnosť 1. garantovaná navyše disponovala na rozdiel od nebankoviek reálnym majetkom – vlastnila napr. Novácke chemické závody, Solivary Prešov, lyžiarske stredisko Jasná, či Štúdio Koliba a pozemky v Bratislave. Jej cieľom bolo združiť kapitál slovenských občanov a investovať na Slovensku. V prvom roku od podpísania zmluvy som dokonca dostal dividendy vo výške takmer 600 Sk, čo bolo vzhľadom k môjmu malému členskému podielu pomerne slušná čiastka (kto mal vložených 100 000 Sk potom obdržal 6000 Sk). Po páde nebankoviek vláda urgentne prijala zákon, ktorým nebankovým subjektom zakázala garantovať zisk svojim klientom.

A tu sa začalo ďalšie dejstvo zlodejín. Vplyvom zákona 1. garantovaná previedla naše vklady na akcie – navyše neobchodovateľné a odkupiteľné len samotnou 1. garantovanou. Kto bol rozumnejší, vzal si dlhopis – ale i ten bol splatný až za 5 rokov. Napokon, tí čo ho vzali ako jediní neprišli o všetko – pretože predaj pozemkov za miliardu Sk v Bratislave pokryl ich nároky. Bol to ale risk, vziať dlhopis, no vyplatil sa. Keď sa na burze zjavili akcie 1. garantovanej, už bolo jasné, že je zle. Ich hodnota bola len okolo 500 Sk, čo vlastne znamenalo, že každého vklad sa prepadol o zhruba 50% a o úrokoch nemohlo byť ani pomyslu. Vedenie neustále ubezpečovalo o konsolidácii situácie, a o postupnom náraste hodnoty akcií, no opak bol pravdou. Nakoniec sa do sporu zamontoval aj nemenovaný finančný žralok, ktorý dokonca dosiahol krátkodobé uväznenie predstavenstva 1. garantovanej. Následne lukratívny majetok 1. garantovanej vysal. To, čo ostalo sa pretransformovalo do iných spoločností, takže akcie 1. garantovanej pozvoľna upadli pod stokorunovú hranicu a odvtedy som ich aj prestal sledovať. Vzal som to tak, že som ďalšia obeť zlodejín, ktoré sa tu prevádzajú už vyše 20 rokov.

No v tieto dni som spozornel. V obálke ma čakal výpis mojich akcií zo strediska cenných papierov. Dozvedel som sa, že vlastním akcie v nominálnej hodnote 165 Euro. Akurát po vyhľadaní na internete som zistil, že cena 1 akcie 1. garantovanej (a ja ich mam 21) dosiahla rekordných 1,80 Euro za akciu. Na stránke 1. garantovanej sa ľudia sťažujú, vyhrážajú, prosia – namiesto toho, aby urobili tak, ako im múdry FNM radí – previedli akcie naň a on im veľkodušne odpustí poplatok 9,60 Euro za vedenie účtu s bezcennými akciami. Ibaže by po 15 rokoch od vkladu verili v návratnosť investície, alebo si výpis platili ako nehynúci dôkaz podvodníctva ranného kapitalizmu na Slovensku.

Dejstvo je teda zavŕšené – občania z kupónovej privatizácie a z iných akciových lahôdok, môžu teda dôkazy svojho okradnutia bezplatne umoriť ako spasiteľnú pokutu za hriechy. A svet sa točí a život ide ďalej. Možnože tým okradnutým nebankovkami, čo v zúfalosti spáchali samovraždy (jeden sa dokonca upálil pred pobočkou nebankovky) – raz nejaká nová moc postaví pomníky vďaky ako Palachovi či sovietskym vojakom. Ktovie. No každopádne vo svetle týchto faktov, by sme to mali byť predovšetkým my okradnutí, ktorí by mali postaviť nehynúci pomník tým, ktorí nás cez privatizácie, nebankovky a všakovaké gorily žmýkajú celé roky. Verím, že si všetci pamätáme mená tých, vďaka ktorým sa v súčasnosti v našej spoločnosti deje to, čo sa deje. A že nik so zdravým rozumom nebude môcť v nastávajúcich voľbách zahlasovať za tých, ktorí nás dostali tam, kde dnes žiaľ sme.

S.H., Mea Patria, Nové Zámky