Pri raňajkách spred pár dní mi takmer zabehlo. Príčinou nebolo pokazené jedlo, ale správa z rozhlasu. Podnetom bola správa o tom, že Juan Guaidó, ktorého USA a veľká časť štátov EÚ uznali za dočasného prezidenta Venezuely, vyzýva medzinárodné spoločenstvo na uvalenie prísnych sankcií voči vlastnej krajine. Preklep v agentúrnej správe? Ani omylom! Pozrime sa kto vlastne tento pán je a čo chce tzv. medzinárodné spoločenstvo od Venezuely.

Venezuela – krajina z pätice štátov disponujúcich najväčšími zásobami ropy na svete je viac než dva roky na pokraji ekonomického kolapsu. Tento kolaps zapríčinil jednak pokles cien ropy od roku 2014, no aj nekompetentná politika krajne ľavicového prezidenta Nicolasa Madura. Maduro sa dostal k moci po smrti legendárneho prezidenta Huga Cháveza v roku 2013. Mýtmi opradený Chávez využil ropné bohatstvo na štedré sociálne programy pre najchudobnejších Venezuelčanov, ale aj na masívne vyzbrojenie armády. Svetoznámy sa stal svojou antiamerickou a protiglobalistickou politikou. Maduro sa po svojom zvolení za prezidenta snažil plynule nadviazať na politiku svojho predchodcu. Výsledkom je ale obrovský zahraničný dlh, ktorý krajina napriek svojmu ropnému bohatstvu nedokáže splácať. Hospodárstvo postavené na regulovaných cenách zruinovalo mnohých malých podnikateľov. Najväčší úder ale zasadila americká ekonomická a politická vojna proti Caracasu. Tá sa po zvolení Trumpa do Bieleho domu len vystupňovala.

V roku 2017 sa situácia natoľko vyostrila, že časť venezuelskej populácie na protest vyšla do ulíc. Nepredstavujte si našu úžasnú “nežnú revolúciu”. Naopak, tvrdé pouličné boje medzi demonštrantmi a políciou, ale aj provládnymi demonštrantmi si za dva roky vyžiadali už desiatky mŕtvych. Stále to však bola vnútorná vec Venezuely. Toto všetko sa zmenilo otvorene agresívnou ofenzívou bieleho otca z Washingtonu podporovaného nesvojprávnymi lokajmi z bruselskej centrály. Začiatkom roka uznali doteraz neznámeho Juana Guaídoa dočasným prezidentom. Absolútna drzosť, ktorú však USA či iná veľmoc nepredviedli prvý krát v dejinách a ani naposledy. Mladučký Guaído inak odchovaný na amerických univerzitách a večierkoch pre smotánku má v očiach USA byť poslom demokracie pre Venezuelu.

Legitímny prezident Maduro sa postupne prepadá do stále väčšej izolácie. Spoliehal sa predovšetkým na podporu Ruska, ktoré je roky ich spojencom. Rusko, ktoré za miliardy vyzbrojilo miestnu armádu a prevádzkuje v krajine dôležitú radarovú stanicu, sa ale zmohlo len na morálnu podporu Madurovej vláde. Podobne urobila aj Čína, ktorá sa tradične stará len o seba a nerada sa angažuje v podobných medzinárodných situáciách.

Medzitým si USA našli vplyvného spojenca v podobe nového prezidenta Brazílie Bolsonara. Ten sa už počas minuloročnej kampane vyhrážal, že s Venezuelou urobí poriadky. Dnes ako prezident 200-miliónovej Brazílie s mohutnou armádou a podporou Trumpovej administratívy má k tomu všetky predpoklady. Ak to všetko zrátame, tak ľavicový režim na čele s Madurom môže zachrániť len zázrak. Jeho politický pád či prežite závisí od podpory más v uliciach, a predovšetkým od venezuelskej armády. Osobne nie som ani zďaleka priaznivcom neokomunistickej vlády aká bola v krajine zavádzaná, no nepopieram, že značnej časti populácie sa kvalita života rokmi pozitívne zmenila. Spravodlivejšia distribúcia ziskov z predaja ropy medzi populáciu je určite viac sympatická než bezbrehý kapitalizmus výhodný len pre najvyššie vrstvy. Ostatne, globálny kapitalizmus a bankové domy zničili už nejednu krajinu.

Táto šnúra rozvratu sa ťahá od Rodézie, cez Juhosláviu, Líbyu až po Sýriu. Sympatie môže vyvolávať aj antiglobalizmus zosnulého venezuelského lídra Cháveza a jeho nástupcu Madura. Sympatie sú ale jedna vec a reálna politika druhá. Netrúfam si povedať, že Madurovo vytrvanie pri moci by bolo pre Venezuelčanov výhra. Istý som si však tým, že prevzatie moci bábkou globálneho kapitálu v podobe Guaídoa by bolo ich zásadnou prehrou.

Mgr. Peter Legény